Johnovi Smithovi a trénigovému partnerovi Atovi Boldonovi.“ Dojatie dvadsaťsedemročného Kansasana sa prenieslo aj na kouča. Tiež sa rozplakal. Hneď po behu hodil medzi vďačných Austrálčanov tretry s hviezdami a pruhmi. Greene je patriot.

Po treťom šprintérskom zlate na svetovom šampionáte v Edmontone stál na vrchole iba medzi svojimi. Slzy na krajíčku, na perách americká hymna a úsmev tlmený bolesťou zraneného kolena. „Cítil som ju až po prebehnutí cieľom. Iste však nebudem obhajovať titul na dvojstovke. Štafetu pobežím, ak budem fit. Nechcem riskovať neúspech kvarteta,“ hovoril po edmontonskom triumfe.

Chlapčenský, jednoduchý Maurice dospel. Ak mu niečo chýbalo k hviezdnemu puncu, bolo to správanie. Na súčasných majstrovstvách sveta bolo perfektné. Greene je megastar.

V Bratislave za tisíc dolárov

Keď Maurice Greene vyhral roku 1995 v Bratislave míting Slovnaft, pýtali sme sa, kto je to. Američan k nám vtedy prišiel za tisíc dolárov. Dnes chce za štart, prípadne tlačovú konferenciu, stottisíc. V tomto sa stal hviezdou už dávnejšie, je najdrahším atlétom súčasnosti.

Kansasan mal presne desať rokov, keď videl na olympiáde v Los Angeles 1984 vyhrať Carla Lewisa štyri zlaté. King Carl sa stal jeho vzorom, hoci tým prvým, a podľa Maurica dôležitejším, je brat Ernest. Ten dal ale prednosť americkému futbalu. V roku 1993 bol časom 10,43 s ešte o triedu pomalší ako Ernest, ktorý dokázal šprintovať stovku za 10,24 s. Rok potom stagnoval, aby na halových majstrovstvách sveta 1995 v Barcelone upozornil štvrtým miestom. Olympijskú kvalifikáciu 1996 Greene pokazil. Nedostal sa ani do štvrťfinále. Napriek tomu si ho všimol mág John Smith. „Až on urobil zo mňa chlapa. To nie je fráza, akou lákajú nezrelých chlapcov do armády,“ velebil Maurice svojho kouča a presťahoval sa do Los Angeles, kde pôsobí chýrna Smithova skupina.

Prelomový rok 1997

Na majstrovstvách sveta v Aténach 1997 bol šprintérskym favoritom Greenov tréningový partner (vtedy to bolo naopak), intelektuálsky Trinidadčan Ato Boldon. Ten aj vyhral medzibeh skvelým časom 9,87 s. Vo finále skončil piaty, vyhral Greene. Zlé jazyky tvrdili, že John Smith vymenil kamarátom nechtiac „zázračné nápoje“, čo bola narážka na možný doping. Boldon ale vyhral dvojstovku a z Greena sa veľmi rýchlo stal nepremožiteľný bežec na najkratšej atletickej trati.

John Smith naučil zverenca, aby si všímal vlastný beh a nie súperov. Dodal mu sebavedomie, ktorého má Maurice vyše práva. Až to bolo niekedy nesympatické. Keď v tejto sezóne zabehol Tim Montgomery v chladnom Osle 100 metrov za 9,84 s, Greene reagoval okamžite: „Ak by som tam štartoval ja, svetový rekord je pod 9,70 sekundy.“ Táto méta prenasleduje dvojicu Smith - Greene už tretí rok. Šestnásteho júla 1999 utvoril na obľúbenej aténskej dráhe svetový rekord 9,79 s. Američanove zlepšenie najlepšieho výkonu histórie o päť stotín (predtým Kanaďan Donovan Bailey z atlantskej olympiády 9,84 s), je najväčšie, odkedy sa meria elektronicky.

Greene vyhral hladko sevillské majstrovstvá sveta na sto, dvesto metrov i v šprintérskej štafete. V cieli predvádzal šou vysokých výskokov, šplhania sa po oplotení a nekonečných čestných kôl. S Boldonom si pritisli k sebe hlavy a dávali si po našom: baran, baran, buc.

V Sydney už plakal, v Edmontone prežíval radosť dôstojne a spolu s krajanmi priateľsky oslavoval nevšedný hetrik. Oslavoval aj svoj, zvíťazil na troch šampionátoch po sebe. Pred ním sa to podarilo Carlovi Lewisovi (1983, 1987, 1991). Medzi nich sa vklinili iba Brit Linford Christie (1993) a Kanaďan Donovan Bailey (1985).

PETER FUKATSCH

Bydlisko: Los Angeles

Výška a váha: 176 cm, 75 kg

Svetový rekord: 9,79 s na 100 m v Aténach 16. júna 1996

Najväčšie úspechy: olympijský víťaz v Sydney 2000 na 100 m a v štafete 4x100 m, majster sveta na 100 m v rokoch 1997,1999, 2001, na 200 m - 1999, v štafete 4x100 m - 1999. Halový majster sveta na 60 m v roku 1999.