zmenou v stereotype. O tom, že sa dovolenky s deťmi netreba báť, svedčia i skúsenosti ANNY HUŤOVEJ, ktorá chodí so svojimi malými ratolesťami na dovolenku minimálne dvakrát do roka, napriek tomu, že o deväťročnú Aničku s Downovým syndrómom sa treba trochu viac starať.

Je balenie kufrov pre štvorčlennú rodinu náročné?

„Ale áno, trvá to minimálne deň. Čím sú deti staršie, tým máme batohov viac. Dnes už chodíme so štyrmi, lebo aj Anička chce niesť svoj vlastný. Nechce byť o nič horšia, ako ostatní.“

Máte nejaký zoznam vecí, na ktoré nesmiete zabudnúť? Ako to riešite, keď zistíte, že vám nejaká nutná vec chýba?

„Keď má človek peniaze, dá sa nahradiť všetko. Ak nie, radšej nech nič nezabudne. Ešte pred pár rokmi mi hádam najviac miesta zabrali plienky - Anička začala chodiť na nočník neskôr, ako zdravé deti - a nočník sme museli vláčiť všade. Teraz je to lepšie, deti sú už väčšie, šikovnejšie.“

Ako často chodíte na dovolenku?

„Minimálne dvakrát do roka, tak na týždňové výlety. Deti sa veľmi tešia. Hoci, prvý raz, keď išla Anka na výlet s deťmi z ústavu - bezo mňa - bola strašne urazená. Keď chce, vie sa poriadne nahnevať - je to predsa nejaká dáma! A odvtedy mi hovorí - ja idem na výlet, ty musíš ísť domov! Aj teraz bola na dvojtýždňovom výlete s osobnou asistentkou, v Krupine. Všetko bolo v pohode.“

Niektorí ľudia majú obavy ísť na dovolenku s postihnutým dieťaťom - znášať nepríjemné pohľady, utrúsené poznámky. Ako to zvládate?

„Je jedno, kde ste. Takých ľudí stretnete aj tu pri ústave. Kole im oči, že tam sú „debilkovia“, ako ich volajú. Na to si treba zvyknúť. Susedia to už tak neberú.“

Bývajú s Aničkou nejaké problémy, má nejaké „maniere“?

„Často sa zlostí, až sa niekedy tvárim, že ku mne nepatrí. Napríklad v autobuse - my nastupujeme takmer vždy na prvej zastávke, takže bývajú všetky miesta voľné. Ona má svoje stále miesto vzadu za dverami, v kúte. A keď ju náhodou niekto predbehne a sadne si tam, hneď brble: „Moje miesto, vypadni! Padaj, padaj! Moje miesto!“ Ľudia jej síce nerozumejú, ale ja viem, čo hovorí. Komentuje všetko. Keď má niekto žuvačku, hneď mu povie: „Nemľaskaj!“Ale nájdu sa aj takí, čo mi povedia, pani, vy máte drzé decko, robte s ním niečo!“

Danko má už dvanásť rokov. Ako znáša sestričkino postihnutie? Rád s vami chodí na dovolenky?

„Chodí, ale už nie tak rád, ako kedysi. Má radšej, keď s nami idú zdravé deti, keď má rovnocenných partnerov. Anička preňho nie je partner - iba vtedy, keď niečo chce. Potom sa jej aj zalíška, mazná sa s ňou. Ale inak sa často hnevá, že mnohým veciam nerozumie, provokuje ju. Keď ju však niekto ohovorí, hneď mi to povie.“

Myslíte si, že dovolenka má na deti, povedzme i postihnuté, nejaký vplyv, že im pomôže?

„Nepochybne! Tešia sa na zmenu prostredia, dlho si svoje zážitky pamätajú. My chodíme často do Tatier, a Anička keď vystúpime v Poprade, hneď vyhlási: „Konečne doma!“

Aká dovolenka sa jej najviac páčila?

„V zime. Keď predvlani stála prvý raz na lyžiach, bála sa, nerobila nič. A tohto roku sa spustila a ohromne sa jej to zapáčilo. Keby ste ju videli! Pustila sa z úplného vrchu kopca, zdvihla ruky hore, palice nad hlavu, a kričala na celý svah: „Anička, Anička ide!“ A zrazu pred ňou spadol malý chlapec, my sme všetci stŕpli, bože môj, to bude havária! A malá zdvihla nohu, preniesla rovnováhu a obišla ho ako skúsený lyžiar. Dodnes mi to spomína takmer každý deň. Rada pláva, lyžuje, chodí na túry, zbiera maliny, hríby. Iba vysokej trávy sa bojí.“

Odporúčali by ste rodičom, čo majú postihnuté deti, alebo sa všeobecne trochu boja náročnosti dovolenky s deťmi, aby nabrali odvahu a išli?

„Samozrejme, kto nejde, nevie, o čo prichádza. Tá zmena je výborná pre rodičov aj pre deti!“

SOŇA REBROVÁ