Podľa dohovoru tam ale o desiatej doobeda nebol.

Keď sme o pol jedenástej zazvonili uňho doma, otec nám oznámil, že Peter šiel o ôsmej na bicykli do obchodu: „On sa tam niekedy zarozpráva, ale aj ja už potrebujem bicykel!“

V obchode u dlhoročného kamaráta Baranoviča bol. A chytil sa za hlavu: „Zabudol som! Môžeme ten rozhovor urobiť aj tu? Som tu ako doma.“

Takéto maniere veľmi nevylučujú spisovateľskú povahu. Vy tvrdíte, spisovateľom nie ste. Tak čím?

„Skôr publicistom. Pod slovom spisovateľ si vždy predstavím nejakého opitého starca, ktorý sa váľa na zemi vo vlastných zvratkoch pred Klubom spisovateľov, alebo priamo v ňom. Spisovanie ako autorstvo kníh je len jeden zo segmentov mojich aktivít a vonkoncom nie tým najdôležitejším.“

A čo pojem „svedomie národa“?

„Tak to už vôbec nie. Svedomie je vec, ktorá svrbí a mne to vždy pripadá, ako keď sú dvaja partneri v posteli a jedia chlieb s maslom. Potom im tam napadajú odrobinky a keď zaschnú, strašne svrbia. Vždy som mal odpor k tomu, aby ma svrbeli odrobinky z maslového chleba, ktorý zjedol niekto iný.“

V literatúre nechcete moralizovať, nerobíte to v publicistike?

„Vždy som bol vzdialený od toho meniť svet a ľudí okolo seba. Mám pocit, že tieto tendencie skôr prislúchajú ľavičiarom a kaviarenským boľševikom. Bral som svet taký, aký je. Môžem maximálne meniť návyky tých, ktorí sú so mnou doma.“

Manželku?

„Napríklad, i keď tam sa mi to tiež veľmi nedarí. Mojou tendenciou – keď už v rámci voľného času napíšem nejakú knihu, je skôr zabaviť a zaujať čitateľa.“

Maturitu ste urobili až v deväťdesiatom roku. Scenáristiku na VŠMU ste tiež nedokončili. Prečo?

„Prihlásil som sa na VŠMU na dokumentaristiku. Pôvodne si nás vybral Marián Urban, ale ten sa stal riaditeľom Koliby, tak celý ročník prebral Dušan Hanák. Ten hneď na prvej hodine povedal, že keby si vyberal on, boli by to úplne iní ľudia. Hanák chcel točiť reálne dokumenty, ja zase meta- a paradokumenty. Keď sledujem nejakých ľudí a vidím, že sa strápňujú, odvrátim zrak. Nikdy som nemal rád programy typu – Skrytá kamera! Nie je mojím životným štýlom vyhľadávať ľudí so stiahnutými gaťami. Keď sme boli s dedom na stanici a váľal sa tam po peróne pogrcaný opilec, dedo hovorieval: ‘Nepozeraj sa.‘ Odišiel som aj preto, že som mal veľa práce s týždenníkom Tele-video-relax. Tiež som si uvedomil situáciu v slovenskom filme a aj to, že pripravovať sa na povolanie scenáristu na Slovensku je podobne zmysluplné ako pripravovať sa na funkciu oceánografa v Nepále.“

V literatúre ten zrak neodvraciate.

„V literatúre si všetko vymýšľam. Tam nie sú skutoční opilci, to sú opilci, ktorých som si vymyslel a nemusím prejavovať ohľaduplnosť. Keď si niečo vymyslím, tak je to moje a môžem si s tým robiť, čo chcem. Tam môžem aj obesiť.“

A čo titul?

„To pre mňa nehralo žiadnu rolu. S touto vidinou som sa rozlúčil v osemnástich, keď ma vykopli z gymnázia. Už vtedy som sa pripravoval na to, že sa budem celý život pretĺkať ako nekvalifikovaný robotník v chemických prevádzkach. Vďaka tomu som si vytvoril paralelný život, v ktorom som svoju vnútornú hodnotu doviedol k naplneniu. Venoval som sa písaniu, i keď som nepublikoval. Pripravil som sa na život vnútorného exilu. Nevedel som, že to takto dopadne.“

Nechceli ste ísť študovať do Prahy?

„To už vôbec nie. Popri škole som vždy niečo robil, napríklad kreatívneho riaditeľa reklamnej agentúry, čo nebolo márne, lebo keď človek ide do banky, má dôvod sa usmievať. V Prahe by som mohol akurát zbierať horčicové tácky na Václaváku. Určite by som tam nemohol robiť kreatívneho riaditeľa, lebo k tomu som sa zasa dostal len kvôli svojim knihám. Literatúra človeku veľa nevynáša, ale sekundárne áno. Človek si urobí meno a potom mu ľudia dávajú aj lukratívnejšie ponuky. Ja by som literatúru videl ako škaredú kamarátku, ktorá mi síce nikdy nedala, ale ma zoznámila s kopou veľmi pekných dievčat, ktoré mi všetky dali.“

Celý svoj život žijete v Devínskej Novej Vsi. Čo je na nej také úžasné?

„V prvom rade ľudia. Kedysi dávno, kým sa Devínska nestala mestskou perifériou, tak bola dedinou, takmer idylickou, a každý poznal každého. Človek vedel všetko nielen o svojom blížnom, ale aj o jeho otcovi a dedovi.“

Teraz?

„Komunisti tu postavili automobilku, ktorá sa dnes volá Volkswagen, zbúrali pol Devínskej, nastavali tam paneláky, prišla kopa cudzích ľudí.“

Vy zostávate.

„Z pohodlnosti. Mal som tendencie odsťahovať sa v deväťdesiatom treťom do Prahy, pretože som nebol ochotný existovať v tomto štáte s ľuďmi ako Markuš a tí z SNS. Len som mal pocit, že by tu mali byť aj ľudia ako Havel či Klaus. Akonáhle sa štát rozdelil a zostal som tu s týmito kreatúrami, moja prvá tendencia bola odsťahovať sa do Čiech. To, samozrejme, narazilo na moju lenivosť a pohodlnosť. Plán sa nerealizoval – už len z toho dôvodu, že som si uvedomil rozsah situácie aj čo sa týka pracovných príležitostí. Mňa nikdy neživili knihy, ale písanie príležitostných vecí. Buď pre reklamu, alebo ako teraz.“

Keď som s vami telefonovala, povedali ste, že ste hlavne manažér.

„V tom zmysle, že som šéfredaktorom internetového magazínu a mojou najzávažnejšou úlohou je obhájiť existenciu tohto média.“

Manažér v obleku, s nablýskaným autom, čo telefonuje počas jazdy.

„Nablýskané auto nemám, lebo ho rozbila moja žena. Ale mám smoking.“

Nosíte ho?

„Mal som ho dvakrát v živote.“

Predtým bol váš úspech v súťaži Poviedka, tento rok predsedníctvo v porote.

„No – úspech! Bola to zemiaková cena. Nikdy som nezabodoval v naozaj vysokých pozíciach.“

Chceli ste veľmi?

„Samozrejme. Nie zo súťaživosti, k tomu nemám veľký sklon, nie som ani športový typ. Chcel som vyhrať tých tridsaťtisíc. Tesne pred vyhlásením výsledkov som bol v Prahe a zbadal som tam obraz od Boudníka, chcel som ho kúpiť. Stál pätnásťtisíc, tak som si to zrátal – pätnásťtisíc na obraz, pätnásťtisíc dám žene. Potom som musel telefonovať človeku, čo mi ten obraz odložil, že ho, žiaľ, kúpiť nemôžem.“

Vždy, keď píšete, ide len o peniaze?

„Keď človek píše, veľmi na peniaze nemyslí. Aj keď ja myslím na peniaze skoro vždy, ale viem to odblokovať. Keď je kniha napísaná, človek prestáva byť spisovateľom a stáva sa obchodníkom. Vtedy sa už usilujem zarobiť čo najviac.“

Ako to vyzerá so slovenskou literatúrou?

„Biedne. Aj keď sa tu narodí génius, čo jednoznačne svoju genialitu preukáže, nemá šancu. A ja si trúfam povedať, že sa pár ľudí prejavilo veľmi blízko k tomu, čo ja nazývam genialitou.“

Rado Olos?

„O ňom každý vie, že je talentovaný, ale myslím si, že už príliš dlho súťaží. Mal by napísať normálnu knihu a ísť s ňou do súťaže v zmysle – idem s knihou na trh a súťažím s inými. On sa toho bojí.“

Boli takí, čo sa vás snažili napodobňovať?

„Občas som mal ten pocit, i keď tých porotcov bolo viac a každý má svoj vlastný štýl. Ľudia sa skôr usilovali vyhovieť trendu, čo je vo vzduchu.“

Čo za trend?

„Nejakého odklonenia sa od postavy rozprávača. Postmoderný trend odhaľovania konštrukcie. Kedysi dávno spisovateľ predstieral, že to, čo píše, sa niekedy stalo alebo mohlo stať. Teraz sa tá hra už nehrá. Ja ako čitateľ neznášam, aby ma niekto chytal za rameno a z bezprostrednej blízkosti mi šepkal nejaké veci. Mám rád, keď ja sedím a niekto stojí na druhom konci miestnosti a rozpráva mi zaujímavé veci.“

Vraveli ste aj, že nie ste človek, ktorý sa potrebuje veľmi ukazovať. A Rivers of Babylon 3 ste sám ponúkali v televíznej reklame.

„To bola záležitosť vydavateľa.“

Musel vás veľmi prehovárať?

„Nie, som exibicionista. Ale svojím spôsobom mi to nebolo úplne blízke. V tomto smere som urobil výnimočnú vec – nemal som žiadny podiel na zisku, za knihu som dostal hotové peniaze.“

Koľko?

Sedemdesiattisíc.“

Naozaj to bola vaša posledná kniha?

„Áno. Aspoň dnes to tak vnímam. Píšem knihy tak, že si vymyslím všetko, čo sa v nich odohráva. Ale napríklad nebožtík a môj dobrý priateľ Rudo Sloboda písal knihy tak, že použil asi tak osemdesiat percent zo svojho života, i keď veľa ľudí si myslí, že to je sto percent. Ja používam tak desať percent. Väčšinou sú to nejaké typy, ktoré stretnem alebo s ktorými sa zoznámim. Nakoniec to aj tak podám v prefabrikovanej forme, že to nikto nespozná. Nesledujem zážitky cudzích ľudí, dokonca ani svoje. Všetko si dokážem vymyslieť. Fantázia je pre mňa oveľa zaujímavejšia ako realita. Keď človek pracuje takýmto spôsobom, tak sa po troch štyroch knihách vypíše, pretože všetky nočné mory, halucinácie a nápady, ktoré dostal od desiatich rokov, sú už v tých knihách.“

Napísali ste aj Skazky o Vladovi. Kedy ste si všimli, že Mečiar nie je úplne v poriadku?

„Hneď.“

Raz ste povedali, že zo začiatku vám bol sympatický.

„To je pravda – ale len prvé týždne. Keď prišiel Mečiar a hral v drese VPN, tak som bol konečne presvedčený, že prišiel ten človek, ktorého sme potrebovali. Skrátka nejaký sekáč, ktorý by tu urobil poriadok – v Bratislave bolo dosť futbalových štadiónov, vhodných ako zadržiavacie zariadenia pre všetkých komunistov. Mal som predstavu, že ich budeme vešať na kandelábre. Keď sa potom začalo hovoriť, že nechceme násilie, tak som si povedal, že je to lepšie a asi to má aj bližšie ku kresťanstvu. Keď prišiel Mečiar a povedal, že väzenia sú prázdne a čakajú na tých, ktorí do nich patria, tak mi to svojím spôsobom imponovalo. Rovnako, ako keď na vymrznutých námestiach povedal Štepka – Nie k lopate, ale lopatou na nich. Násilie je niekedy veľmi vhodným prostriedkom na presadzovanie dobrých vecí.“

Ste na pokračovanie Skaziek pripravený?

„Som. Táto vládna garnitúra robí všetko preto, aby Mečiar vyhral. Mám niekedy pocit, že sú Mečiarom platení.“

Koho teda budete voliť?

„Nikoho.“