Tento mesiac má Banská Bystrica podpísať zmluvu s bankou, ktorá zachráni mesto pred kolapsom, ale za takú cenu, že bude pod dohľadom bankárov splácať svoj dlh ešte pätnásť rokov. Aj kolabujúce Košice by takú zmluvu podpísali, ale zatiaľ nemôžu. Ich dlh je príliš veľký. Nemohli by ho splatiť ani vtedy, keby ich banka držala pod krkom rovnako, ako bude držať Banskú Bystricu. Dzurindova vláda má preto do konca augusta rozhodnúť, či štát kúpi košické mestské lesy za miliardu korún. Úverové zaťaženie Košíc sa totiž musí znížiť aspoň o tisíc miliónov, aby vôbec mohli svoj dlh za pätnásť rokov splatiť. Ak aj teraz všetko dobre dopadne, obe mestá budú mať čo robiť až do roku 2016. Postarali sa o to predovšetkým ich bývalí primátori. Igor Presperín a Rudolf Schuster. Príbehy Banskej Bystrice a Košíc sú takmer rovnaké. Po komunálnych voľbách v roku 1994 ich viedli muži, ktorým nestačilo, aby svoje mestá v rámci ich možností - čo najlepšie spravovali. Oni chceli viac. Košice i Banská Bystrica sa za ich éry veľmi zmenili. Aj keď mali obaja úspech, bol to úspech na úver. Profit z neho pripadol primátorom: jeden sa stal podpredsedom parlamentu, druhý prezidentom republiky. Mestám zostali úvery, ktoré budú splácať ešte poriadne dlho. A možno nielen ony.

Prosperita s Presperínom

O rozsahu, v akom sa v jeho meste investovalo, primátor Presperín v roku 1998 povedal: „V Banskej Bystrici sa realizoval vlani plán investícií za 1,5 miliardy korún… Dali sme prácu desiatkam firiem a zamestnali sme takmer všetkých, ktorí vedeli pracovať.“ Rozmach investícií však nezodpovedal reálnym príjmom mesta. Problém bol aj v tom, že niekedy išlo o investície pre investície, napríklad v prípade rekonštrukcie starej radnice.

Aj keď sa v roku 1993 zdarne ukončila jej úprava a podľa odborníkov radnica najmenej desať rokov nepotrebovala žiadne investície, predsa sa v rekonštrukcii pokračovalo. Finančný rozpočet počítal s nákladmi 68 miliónov korún, ale postupne sa vyšplhal až na sumu 208 miliónov korún. Firma BB Stav, ktorá robila v objekte prieskumné a výkopové práce, ich totiž urobila tak, že porušila statiku budovy. Museli sa vykonať aj spevňovacie práce, ktoré si vyžiadali dodatočné náklady. Namiesto toho, aby dodávateľ niesol následky za neodborný prístup, investor zvýšil rozpočtové náklady stavby. V tejto súvislosti treba podotknúť, že vtedajším konateľom firmy BB Stav bol brat vtedajšeho banskobystrického primátora… Napriek tomu na jeseň roku 1998 muselo mesto rekonštrukciu radnice zastaviť, mestská pokladnica bola už prázdna.

Igor Presperín, ktorý sa v novembri 1998 chcel uchádzať o znovuzvolenie, napokon svoju kandidatúru stiahol. Jeho nástupca Ján Králik sa musel vyrovnať s tým, čo vzišlo z volebného sloganu jeho predchodcu. „Prosperita s Presperínom“ totiž dostala Banskú Bystricu do veľkých ťažkostí.

Život pod dohľadom

Už v januári 1999 Slovenská sporiteľňa oznámila, že mesto si voči nej neplní svoje povinnosti. Vzápätí sa ozvali aj ďalšie banky a organizácie. Tak vyšlo najavo, že celkové záväzky mesta predstavujú sumu 1,3 miliardy korún. Dlh na jedného obyvateľa Banskej Bystrice narástol do výšky 12 516 korún, čo bol slovenský rekord. Neschopnosť mesta plniť svoje záväzky spôsobila, že už v marci 1999 mal článok v denníku Národná obroda príznačný titulok: Exekútor obstavil Banskej Bystrici všetky účty s výnimkou sociálneho. Skutočnosť, že mesto nemalo ani na zimnú údržbu, vtedy kritizoval okrem občanov aj jeho bývalý primátor. „Mrzí ma, že toto mesto stratilo čistotu a určitý šmrnc. Vyhovárať sa donekonečna, že nie sú finančné prostriedky, sa jednoducho nedá,“ vyhlásil Igor Presperín, čím určite dobre „pobavil“ svojho nástupcu. Ján Králik sa so stavom, ktorý zdedil, nemohol vyrovnať do troch mesiacov, lebo sa mu to nepodarilo ani po rokoch.

Mesto malo také problémy, že v júli 2000 si jeho zamestnanci neboli istí, či vôbec dostanú výplaty. „Posledné dva mesiace Prvá komunálna banka nemá ochotu ani na vyplatenie miezd,“ sťažoval sa primátor mesta prezidentovi banky na jeho zamestnancov. A hoci k najhoršiemu nedošlo, trvalo ešte celý rok, kým sa ľady medzi dlžníkom a jeho hlavným veriteľom prelomili. Po dlhotrvajúcich rokovaniach napokon dospeli k dohode. Zmluvu, ktorú by malo mesto a PKB na konci augusta podpísať, poslanci mestského zastupiteľstva už schválili. Je to zmluva, ktorá umožňuje mestu prežiť svoje dlhy, ale bude to život pod dohľadom.

Prvá komunálna banka poskytne mestu úver 580 miliónov, vďaka čomu splatí staré úvery a dlhy. „Banskej Bystrici už nehrozia exekúcie a ani nútená správa,“ vyhlásil s potešením primátor Králik. Iní však pripomínajú menej radostné aspekty tejto dohody. Banka bude mať celých 15 rokov právo nakladať s majetkom mesta. Bude mať právo blokovať nové úvery, bude schvaľovať aj realizáciu jeho investícií. Bude schvaľovať všetky finančné operácie mesta presahujúce tri milióny korún. Za poskytnutý úver dostane PKB 11-percentný úrok a ak mesto nebude schopné ročne splácať 50 miliónov korún, môže prísť o založený majetok v hodnote 1,2 miliardy korún. Záložné právo PKB sa totiž vzťahuje aj na také objekty, akými sú Národný dom, budova mestského úradu, kiná Hviezda a Urpín a ďalšie budovy a pozemky.

Za štyri roky s Presperínom zaplatí mesto pätnástimi rokmi s krízovým režimom. Podľa informácií z viacerých zdrojov chce v budúcich voľbách na post primátora kandidovať aj Igor Presperín. Keby ho Banskobystričania zvolili, príbeh by dostal pointu, aká sa nedá vymyslieť. Jednoducho, každý bude mať takého primátora, akého si zaslúži. A primátor dostane také mesto, o aké sa zaslúžil.

Dlh nie je problém

V porovnaní s banskobystrickým príbehom má košická story jednu odlišnosť. Ak má dospieť do rovnakého „happy endu“ ako ten predchádzajúci, musí sa doň vložiť štát. Aspoň jednou miliardou korún.

Príbeh enormného zadlženia Košíc sa začal veľkým úspechom. To, čo dokázalo mesto urobiť pred pápežovou návštevou v lete 1995, ocenili všetky strany i tábory. Poslanci KDH navrhli, aby primátor Schuster dostal Cenu mesta Košíc a vtedajší minister kultúry Hudec mu udelil Poctu Janka Alexyho. Povzbudený Rudolf Schuster sa v roku 1996 pustil do komplexnej rekonštrukcie Hlavnej ulice. Pretože sa ukázalo, že rozpočet mesta na investície takého rozsahu nestačí, poslanci mestského zastupiteľstva uložili primátorovi, aby to vyriešil dlhodobým úverom s najnižšou možnou úrokovou mierou. Lenže magistrátu a Schusterovi sa nepodarilo vydať dlhopisy, lebo renomované finančné inštitúcie o podobnú emisiu nemali záujem. Mesto však stavať neprestalo, financovalo to krátkodobými pôžičkami na vysoký úrok.

Redaktor Karel Hirman, ktorý vývoj v Košiciach sledoval zblízka a pozorne, po dvoch rokoch skonštatoval, že hlavná príčina ich nezvládnuteľného úverového zaťaženia tkvie v tom, že „vedenie mesta vopred nepripravilo žiadny finančný program na jeho prefinancovanie“. Dôsledky boli a sú katastrofálne. Bratislava, ktorá má v porovnaní s Košicami takmer dvojnásobný dlh, platila svojmu veriteľovi ročne úrok 220 miliónov korún. Košice však mali svojim veriteľom vyplatiť ročne na úrokoch takmer 400 miliónov. Mesto s tým malo obrovské problémy ešte za primátora Schustera. Ten ich však podobne ako jeho kolega Presperín rozhodne popieral: „Dlh jednej miliardy 200 miliónov nie je pre mesto problémom…“ Jeho nasledovník vraj môže predať majetok „za miliardu či dve miliardy korún“ a nikomu vraj chýbať nebude. Na jednoduchú otázku, prečo, ak to naozaj bolo také ľahké, to neurobil on sám, bývalý primátor a dnešný prezident jasnú odpoveď nedal. Jeho nástupca Zdenko Trebuľa sa presvedčil, že to, o čom Rudolf Schuster povedal, že nie je problém, problémom naozaj je. Čo sa pozná aj podľa toho, že sa priebežne zväčšuje.

Mestské lesy Košice

Na konci minulého roku bol dlh Košíc v prepočte na jedného obyvateľa mesta približne 9000 korún. Jeho celková výška predstavovala sumu 2,24 miliardy korún. Mesto dlhovalo bankám 1,26 miliardy, nebankovým subjektom 340 miliónov a dodávateľom 600 miliónov korún. Podľa redaktora Angeloviča by malo mesto v tomto roku splatiť úroky a istiny úverov za 690 miliónov korún. Situácia sa zhoršuje, lebo doterajšie pokusy riešiť ju, či už neštandardnými, alebo štandardnými prostriedkami, boli neúspešné.

Ešte za primátorovania pána Schustera sa magistrát zaoberal myšlienkou, že vydá zmenku v hodnote desiatok miliónov dolárov, ktorú preplatí spoločnosť so sídlom na Bahamských ostrovoch. Aj vedenie na čele s pánom Trebuľom vymyslelo neštandardnú operáciu: išlo o certifikát v hodnote 100 miliónov USD, krytý majetkom mesta. Z operácií na medzinárodných trhoch malo mesto získať ročný výnos vo výške 50 percent, čo bolo viac, ako sľubujú organizátori „serióznych“ pyramídových hier. Ani návrat k štandardným metódam Košice nespasil. Emisia mestských obligácií, ktorej sa ujala Prvá komunálna banka, zďaleka nesplnila očakávanie otcov mesta. Posilnila však postavenie PKB medzi veriteľmi.

Po roku a pol tápania prišiel poschusterovský magistrát s ideou, že predá mestské lesy. Pôvodne chcel za ne dostať 3,5 miliardy, neskôr už „iba“ 2,5, ale žiadny seriózny záujemca sa neobjavil. Dôvod je prostý: na návratnosť svojej investície by musel čakať storočia. Podľa redaktora Gabriela Beera „Mestské lesy Košice, s. r. o., dokážu vyprodukovať zisk zhruba desať miliónov korún ročne a približne rovnakú sumu dokážu aj investovestovať“. Po roku márneho čakania na nesmrteľného investora je primátorovi i mestskému zastupiteľstvu jasné, že na svete existuje iba jediný subjekt, ktorý môže lesy kúpiť. Volá sa Slovenská republika.

Ide o renomé republiky

Košice ich štátu ponúkajú so zľavou. Nežiadajú vyplatiť ich účtovnú hodnotu - takmer 20-tisíc hektárov lesa by predali za miliardu. To je totiž minimum, ktoré musia odpísať, ak ich má prevziať PKB pod svoju opateru tak, ako vzala Banskú Bystricu. Banka je totiž ochotná poskytnúť pôžičku aj na 15 rokov, ale dlh mesta nesmie byť väčší ako 1,2 miliardy korún. Čo je o miliardu menej, ako je jeho dnešný stav.

Argumenty, prečo by štát mal prispieť miliardou, sú dvojakého druhu. Otcovia mesta Košice pripomínajú, že ak vláda pomáha iným, najmä Bratislave, mala by pomôcť aj mestu na východe republiky. Druhé zdôvodnenie je sofistikovanejšie a možno ho nájsť aj v analýze, ktorú vypracovalo Ministerstvo financií SR: „Neschopnosť splácať dlh mesta môže rovnako ako v prípade podnikov, respektíve štátu spôsobiť vyhlásenie tzv. cross defaultu so všetkými negatívnymi dôsledkami nielen pre mesto, ale i štát.“ Inými slovami, štát by mal investovať miliardu do košického dlhu, aby zachránil renomé republiky. To renomé, ktoré primátorovaním ohrozil jej dnešný prezident.

Minister pôdohospodárstva, ktorému by v rezorte pribudlo 20-tisíc hektárov lesa, už v Košiciach povedal, že na príprave transakcie pracuje osobitná komisia. Najneskôr do konca augusta má pripraviť návrh do vlády, ktorá o ňom rozhodne. Pavel Koncoš si myslí, že pri optimálnej politickej konštelácii sa celý obchod dá zrealizovať do konca roka. Aj keď išlo pôvodne o „obchod“ medzi pánom Schusterom a Košičanmi, napokon sa môže týkať každého. Poučenie je prosté. Kto urobí malý dlh, sám ho musí aj splatiť. Kto urobí veľký, zaplatia ho iní.