ktorý ide v otcových šľapajách – je tiež karikaturistom – boli na pozvanie vlády štátu Pernambuco členmi poroty Medzinárodného festivalu humoru v hlavnom meste Recife. Mali teda možnosť spoznať juhoamerický kreslený humor, ale pre zmenu aj oni oboznámili Juhoameričanov s humorom slovenským – priniesli tam kolekciu kresieb slovenských tvorcov vystavenú mimo súťaže. Zažili tiež atmosféru džungle, temperament domorodcov, a najmä domorodkýň, kontrast chudoby a bohatstva, potešili onkologicky choré deti a videli zrejme najväčší falus sveta. Je vztýčený ako symbol na pamiatku portugalských moreplavcov, ktorí objavením nového kontinentu deflorovali panenskú krajinu. Festival
V porote medzinárodného festivalu reprezentovali Európu iba dvaja Slováci. Predsedom komisie bol Will Eisner z USA, ostatní členovia boli Juhoameričania. Rozhodnúť o ocenených vraj vôbec nebolo jednoduché, porota zasadala štyri dni a temperamentne sa hádala.
„Juhoameričania sú silní lokálpatrioti,“ vysvetľuje dôvod rozporov Kazo Kanala. „Museli sme ich presvedčiť, že pri hodnotení medzinárodného festivalu, musia mať iné kritériá. Že ten-ktorý autor robí síce dobrú politickú satiru, lenže kresba má lokálny charakter, týka sa miestnych problémov, je na nej mnoho textu, ktorý síce môže byť trefný, ale pre nezainteresovaných je nezrozumiteľný, a teda na medzinárodnú výstavu nepatrí.“ Páčilo sa mu však, ako si v Brazílii karikatúru vážia, karikaturisti patria do skupiny veľmi dobre platených ľudí. Veľkú pozornosť festivalu venovala vláda, ktorá ho finančne podporuje, a aj preto patrí medzi popredné kultúrne udalosti.
Čo však Kaza Kanalu vyslovene prekvapilo, bolo, ako sa o karikatúru zaujímajú ľudia.
„V rámci programu sme mali so synom prednášku. Nechápal som, prečo má byť v divadle, a nie v hoteli, kde je milión salónikov. Veď tých pár kolegov, ktorí prídu zo solidarity, by sa tam v pohode pomestilo. Lenže, keď som uvidel natrieskanú divadelnú sálu, pochopil som. Debata trvala od pol siedmej skoro do polnoci a ľudia by zostali ešte dlhšie, keby nás nevyhnal zriadenec. Vypytovali sa na všetko. Povedali sme im, ako sa voľakedy muselo kresliť metaforicky, a preto je karikatúra v postkomunistických krajinách iná než francúzska či anglická, kde sa všetko mohlo povedať na plné ústa. Je preto prvoplánovejšia, kým naša je pre ľudí, čo dokážu premýšľať. Potvrdzujem si to vždy znovu a znovu na festivaloch a výstavách po celom svete – autori z východného bloku sú najlepší.“
Onkológia
Kazo Kanala už osem rokov trávi štvrtkové popoludnia na bratislavských Kramároch. Stretáva sa tam s chorými deťmi. Zabáva ich, kreslí im obrázky a pozýva na besedy zaujímavých ľudí.
Ani v Brazílii sa tejto tradícii nespreneveril a honorárneho konzula Jo`ao Alexandra Neta, ktorý je pôvodným povolaním lekár a študoval v Bratislave, poprosil, aby mohli s brazílskymi karikaturistami navštíviť detskú onkológiu.
„Má pomerne malú lôžkovú časť, veľa pacientov na terapiu dochádza. Vo velikánskom zastrešenom átriu, kde deti čakajú na procedúry, je veľkoplošný televízor a množstvo hračiek. My sme im pomáhali krátiť čas kreslením.“
Neznalosť jazyka nebola problémom. Nebolo treba veľa rečí, linka a kresba zotreli jazykovú bariéru.
„Utkvel mi v pamäti najmä Frederico. Malý Indián, ktorý snáď jediný mal žiarivý úsmev od ucha k uchu. Vyčnieval nad ostatné deti, ktoré už boli unavené a utrápené terapiami. Živo reagoval a hotovú kresbičku si tisol k hrudi, ani sa viac nechcel s nikým rozprávať, iba si ju prezeral. Podobne ako on reagovali deti na jednom ranči v džungli. Zrejme sa po prvý raz stretli s vlastnou podobizňou. Ešte nasledujúci deň, keď sme odchádzali, držali obrázky na prsiach. Neboli ani trošku pokrčené.“
Mimochodom, pred pár dňami prišiel Kazovi Kanalovi list plný cudzokrajných známok. Lekári z onkológie v Recife mu napísali, aký pozitívny vplyv mala ich návšteva na psychiku malých pacientov a že určite začnú podobné stretnutia organizovať pravidelne.
Najopatrovanejší falus
V Brazílii sa Kazo Kanala nevenoval iba „porotcovaniu“, ale aj kultúre. Zoznámil sa napríklad s jedným z najvýznamnejších brazílskych výtvarníkov, sochárom J. Borbgesom, ktorého navštívil v jeho ateliéri v Bezerros. Ústrednou témou Borbgesovej tvorby je falus a vagína.
„Tieto časti tela považuje za mimoriadne dôležité, ak nie najdôležitejšie na svete. V komplexe, kde má ateliér, prerobil napríklad staré pece, v ktorých sa kedysi pálili tehly, na svätostánky. V ‘kaplnkách‘ hrá meditatívna hudba, svieti bodové osvetlenie, dymí sa a magickej atmosfére dominujú falusy. Súčasťou areálu je park s jazerami a aj v nich sú tieto exponáty. Niektoré len tak trčia z vody, iné sú súčasťou vodných hier. Strieka z nich voda, sú to fontánky, vodotrysky. Vďaka nim je sochár multimilionárom a dali mu postaviť aj monumet na fiktívnom mieste, kde sa akože vylodili Portugalci, keď objavili Ameriku. Pamätník je jeho najkontroverznejším dielom. Poňal ho ako obrovský, vyše dvadsaťmetrový keramický falus farby vypálenej hliny. Dá sa pod ním prejsť, sú tam štyri oblúky na svetové strany a uprostred visí jedna veľká guľa. Okolie falusu strážia keramické vtáky, ktoré sú tiež vlastne malými penismi a vagínami. Musím pripustiť, že je to interesantné dielo, no mnohí Brazílčania sú naň nahnevaní. Niektoré skupinky sa ho dokonca usilujú vyhodiť do povetria, takže je to zrejme najstráženejší falus na svete.“
V džungli
Slovenskí výtvarníci zažili aj atmosféru dažďových pralesov. Jeden z Brazílčanov ich pozval na ranč s výstižným názvom Miesto v nebi. Leží na najvyššom bode obrovského kopca, obkolesený džungľou a oceánom.
Atmosféru džungle si Kazo Kanala užil najmä vďaka nápadu kúpiť deťom z ranča cukríky. Neuvedomil si, že dostať sa z neba do dediny nebude vôbec jednoduché.
„Keď som domácim rukami-nohami, a najmä ceruzkou, vysvetlil, že chcem ísť do obchodu, krútili hlavou, no napokon mi ako sprievodcu zavolali Indiána Emanuela. Hoci boli 38-stupňové horúčavy, neustále pršalo. Celá škála dažďov, od mrholenia až po prietrž, ako keď sa človek postaví pod sprchu. No a práve vtedy sa spustila tá sprcha. Emanuel sa pobral smerom k stajniam. Myslel som si, že pôjdeme na koni, lenže on si to namieril pomedzi maštale, rovno cez hnojisko. Hneď som zapadol až po kolená a mal čo robiť, aby som v hnoji našiel svoje jediné šľapky. A to bol iba začiatok.“
Cesta do dediny viedla strmou úžľabinou, ktorú popod liany vyhĺbila odtekajúca močovka. Spleť rastlín tvorila tunel, cez ktorý sa malému šikovnému Indiánovi išlo ľahko, horšie to bolo so statným Slovákom.
„Každú chvíľu som bol na čomsi obesený. Žľab bol príšerne šmykľavý a strmý, nedalo sa ísť pomaly, museli ste bežať. Tak som sa aspoň pridŕžal konárov, ale len dovtedy, kým to zbadal Emanuel a zatrhol to, vraj tam môžu byť jedovaté tŕne. Okamžite som sa pustil, aj tak som už bol celý krvavý. Zmenil som teda taktiku, budem cupitať v tráve po bokoch. Ale Emanuel ma zase spätil – tam sú jedovaté hady! Len vo výmoli to bolo kontrolovateľné, lebo kvôli močovke tam skutočne nemohlo byť nič živé.“
Cestička napokon vyústila na čistinke plnej velikánskeho rákosia. „Snáď nechcete povedať, že sú tam krokodíly?, zmeravel som. A Emanuel, že áno, ale vraj pokoj, teraz nežerú. Premýšľal som, prečo by práve teraz nemali chuť na slovenského karikaturistu, keď som si všimol, že Emanuel stuhol. Cítil som, že máme problém. A naozaj, obďaleč stáli dva veľké kopytníky, čosi ako byvoly, a dívali sa rovno na nás. Emanuel začal vydávať akési pazvuky a vtedy prvý býk pochopil, že by sa nepatrilo nabrať na rohy prezidenta slovenskej únie karikaturistov. Otočil sa a pobral sa svojou cestou. Ale druhý nie. Naopak, zvesil hlavu a začal hrabať zadnou nohou. Mal príšerne krvavé oči. Za nami bol príkry svah, bežať naň bolo vylúčené, a tak som už bol prístupný myšlienke pustiť sa medzi krokodíly. Snáď fakt popoludní nežerú. Situácia vyzerala viac než dramaticky, keď sa Emanuelovi podarilo privábiť samičku. Zabučala, a čuduj sa svete, to „teľa“ ju nasledovalo. Aj keď na ňom bolo vidieť sklamanie, že sa mu do toho vmontovala a nemohlo nás roznosiť na kopytách.“
Veľký kšeft
Slovenskí hostia prejavili aj želanie zakúsiť romantiku osamelej pláže. Hostitelia ich teda naložili do terénneho voza a zaviezli k oceánu.
„Práve začalo liať ako z krhly, keď sme zastali pri prístave. Po chvíli sa objavili dvaja domorodci, ktorí nás naložili do rýchločlna. Boli veľmi veselí, pochopiteľne, nebolo veľa turistov, ktorí by sa v takom lejaku vybrali na výlet. Myslel som si, že obídeme kúsok pobrežia a tam bude záliv, lenže oni vyrazili na šíre more. Nielenže husto pršalo, ale do člna špliechali aj vlny, bol som presvedčený, že sa potopíme. No len čo sa pobrežie stratilo, objavil sa na obzore nádherný ostrov. Pristáli sme a dážď ustal. Stál tam len osamelý bar na koloch zhotovených z vyplaveného dreva, strecha z palmových listov. Zašiel som dnu, lebo ostré slnko mi nerobí tak dobre ako chladné pivo, ale objednával som si opatrne. Ktovie, aká bude prirážku. Ale napočudovanie, uprostred oceánu stálo vychladené pivo rovnako ako v meste v supermarkete.“
Kazo Kanala začal v bare z dlhej chvíle kresliť. Barman sa pristavil, čo to robí.
„Prehovoril som ho, nech si sadne, a nakreslil som ho. Bol nadšený ako dieťa, zobudil servírky, ktoré, ako som zistil, spali v regáloch, a nútil ich, aby mi pripravili jedlo. Priznám sa, bol som škót, bál som sa, čo to bude stáť. Vyhováral som sa, že nechcem mať zababrané ruky, ale ony, že ma nakŕmia. Jedna mi dala sŕkať z lastúry, druhá vkladala do úst kúsky langusty. Po chvíli sa na ostrove objavili rybári s čerstvými rybami. Začal som kresliť aj ich, lebo som chcel odčiniť, čo do mňa napchali. Jeden z mužov sa prejavil ako šikovný manažér. Spýtal sa, čo to stojí. Vravím, nič, priateľov kreslím zadarmo. A on hneď, že spravíme dohodu. O chvíľu vraj pristane čln s Američanmi a ja mám za kresbu pýtať sto dolárov, ale portrétovanie nesmie trvať dlhšie než 15 minút. A už niesol moju navštívenku skupinke turistov, ktorá naozaj práve zakotvila na pobreží. Videl som, ako ich presviedča, že som najlepší v Európe, a dať za to iba sto dolárov sa fakt oplatí. Už sa išli formovať do radu, lenže, vrátil sa náš čln a bolo po veľkom kšefte.“
Brazílčanky
Brazília urobila na Kaza Kanalu veľký dojem. Čo sa mu však na nej páčilo najviac, boli Brazílčanky.
„Sú nádherné. Sukne nosia hriešne nízko pod pásom, majú dlhé kučeravé vlasy a najsvetlejšie oči sú tmavohnedé. To viem presne, lebo sme ich niekoľko dní portrétovali priamo na festivale. No najmä, ako sa vedia niesť. U nás dievčatá, keď sa začínajú rozvíjať, namiesto aby sa vystreli, sa zakuklia, hrbia. Tam sú deťúrence rovné, hlavu nesú hrdo vztýčenú, každý pohyb, ani čo by bol sprevádzaný hudbou. Na každom geste vidno, že majú cit pre rytmus. A ako sa vedia zabávať. Raz sme sa zobudili na hrozný hluk. Vyzrel som z okna a uvidel sprievod. Nemal konca-kraja. Každých 400 metrov bol prerušený nákladným autom s obrovskými revúcimi reproduktormi a nad nimi javisko, kde bola živá hudba, predtanečníci a kazateľ. Prešli úsek, zastali, pastor predniesol velebenie Ježiša, lebo to bol Jesus day, a dav sa roztancoval. Nechápem, ako mohli vydržať ten hluk, hudba hrala tak nahlas, že sa triasli sklá v oknách o niekoľko ulíc ďalej. A trvalo to celý deň.“
Resumé
Hoci Kazo Kanala celý pobyt usilovne kreslil, žiadnu kresbu si domov nepriniesol. Všetky rozdal. Má ich však v pamäti, takže zážitky teraz spracúva doma v bratislavskom ateliéri. A krásu Brazílie očami karikaturistu budeme môcť obdivovať aj na jeseň, keď sa do Bratislavy chystá vystavovať Lailson de Holanda Cavalcanti, prezident brazílskej únie karikaturistov, kde sa Kazo Kanala stal čestným členom. O sľubne sa rozvíjajúcich kontaktoch svedčí i to, že Bratislavu už navštívila profesorka zo Sao Paula s ôsmimi študentmi a ďalšia brazílska návšteva je ohlásená v polovici augusta. Ozvali sa tiež z festivalu karikatúry v Piauí, kde chcú inštalovať špeciálnu expozíciu slovenskej karikatúry.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
