Demokracia dnes čelí vážnej výzve: na kontinente sa obrodzujú krajne nacionalistické hnutia a ideológie. Zvody totalitarizmu a fascinácia niektorými prvkami fašizmu strašia demokraciu už od jej zrodu, preto je najvyšší čas spýtať sa: „Ide iba o dočasnú chorobu modernej spoločnosti, alebo o vážne nebezpečenstvo, proti ktorému sa treba postaviť čelom?“Na trhu ideí
Integrujúca sa Európa je na prahu nového tisícročia plná problémov, ktoré u mnohých vyvolávajú strach a stratu nádeje na život v mieri a bezpečnosti. Nepokoj, rozčarovanie a neistota väčšiny spoločností sa stávajú podhubím, na ktorom stavajú svoje pozície strany krajnej pravice. Ich úspechy, ktoré sa v západnej Európe začali prejavovať už v osemdesiatych rokoch 20. storočia, nie sú náhodné.
Národný front a Strana slobody vo Francúzsku, Flámsky blok v Belgicku či Liga severu v Taliansku získavajú voličov na podhubí hospodárskych a spoločenských zmien v posledných pätnástich rokoch. Do politickej kultúry demokratických štátov sa im podarilo vkĺznuť v čase demontáže sociálneho štátu, oslabenia politických elít, masového prisťahovalectva a štrukturálnej nezamestnanosti.
Extrémistická subkultúra drieme na spoločenskej periférii všetkých krajín. Vo väčšine prípadov bez politických dôsledkov. Hlboké a intenzívne zmeny však vytvárajú výbušné podmienky. V čase, keď sú tradičné, štandardné strany čoraz bezmocnejšie, keď nedokážu vykresať nádej novej perspektívy, radikálne zoskupenia ľahko zneužívajú pocit ohrozenia na vlastné ciele. Tak to bolo aj v Nemecku tridsiatych rokov – svetová kríza a masová nezamestnanosť zahnali ľudí do náručia hitlerizmu.
Demokracia dnes musí bojovať so svojimi nepriateľmi skôr, ako ich dokáže rozlíšiť a diferencovať. Krajné odrody nacionalizmu sa objavujú pod rozličnými nálepkami. Ťažko ich je vymedziť a interpretovať. Javy, ktoré označujeme za pravicový populizmus, neofašizmus či neonacizmus, spája rôzna ideová tradícia. Štylizujú sa za republikánov, združujú sa v stranách „slobody“ či „pokroku“, prejavujú sa znakmi pripomínajúcimi náboženstvo. Neodvolávajú sa na rozum, ale na inštinkt, fantáziu a vôľu.
Populistickí Robinovia Hoodovia
Radikálnu pravicu, okrem „národného tmelu“, spájajú spoločné emócie a predsudky. Charizmatickí vodcovia, ľudoví tribúni, vystupujú vždy v mene „obyčajného človeka“. Obracať sa na túto klientelu im velí stratégia politického marketingu, taktika sľubov – rázne vyriešiť aktuálne problémy.
Jörg Haider, ktorý v posledných voľbách získal pre svojich národných liberálov 27,22 percenta hlasov, sa považuje za rakúskeho Robina Hooda. Vyše miliónu svojich voličov sľubuje národné spoločenstvo a v ňom každému také miesto, aké mu patrí. Každý sa s ním môže pozhovárať pri pive, každý mu môže tykať. Nikomu neprekáža, že toto divadielko trvá iba krátko, lebo helikoptéra vzápätí prenesie lídra na iné miesto. Emócie, po ktorých ľudia prahnú, však ostanú, pretože ľudia majú pocit, že ostatní politici ich opustili, že sú odkázaní sami na seba.
Narastajúca korupcia, škandály, neschopnosť štandardných strán vyriešiť najcitlivejšie problémy, to všetko nahráva rebelom proti existujúcemu právnemu poriadku. Národní populisti však nechcú (a nevedia) riešiť spoločenské a politické nešváry. Uspokojujú sa démonizovaním nepriateľa, každej moci a každej strany, ktorá im prekáža prevziať vládu. Hovoria ľuďom to, čo chcú počuť.
Haiderovi najviac tlieskajú vtedy, keď oddelí dobro od zla. Na jednej strane „ukrivdený malý človek“, na druhej mafiáni a neschopní funkcionári vlády: „Svet by bol v poriadku, keby nebolo funkcionárov, bažiacich po moci, a byrokracie, ktorá vám sťažuje život od rána do večera, keby nebolo parazitov, emigrantov, ktorí zneužívajú našu sociálnu pomoc.“
V mene jednoduchých ľudí vystupuje aj Christoph Blocher, vodca krajne pravicovej švajčiarskej Demokratickej únie Centrum. Vo voľbách v roku 1999 získal 23 percent hlasov. Nikto sa ho nepýta, ako dokáže on, prívrženec globalizácie, hrať navzájom sa vylučujúce roly „bezohľadného kapitalistu“ i „záchrancu chudobných“. Blocher vyvinul umenie politickej existencie vo vláde a zároveň aj v opozícii. Jeho politické posolstvo je jednoduché: „Nie!“ Nie – kapitulantskej, odpornej politickej triede. Nie – sociálnemu štátu, ktorý vyciciava krv daňových poplatníkov. Nie – Európe a Bruselu – symbolom „štvrtej ríše a poslednej komunistickej utópie“.
Ústredné motto všetkých pravicových extrémistov znie: „Dajte hlasy ľudu!“
Žiadajú priamu demokraciu, ktorá vystrieda „zdegenerovaný stranícky štát“ a vybuduje „raj občianskej demokracie“. V eufórii predvolebnej kampane si ľahko poradia so všetkými protirečeniami. Po hesle „Menej moci funkcionárom, viac práv občanom“ nasleduje obyčajne volanie po silnejšom štáte. Politológovia už hovoria o ľavicom haiderizme a lepenizme. Volanie po uvoľnení trhu, po zrušení minimálnej mzdy a príspevkov pre nezamestnaných kompenzujú sľubom zabezpečenia pracovných miest „iba pre svojich“. Protiváhou slobodného trhu sa stáva xenofóbia.
Mystérium rasizmu
Súčasných extrémistov dnes spája sakralizovanie národa, ktorý je silný a jednoliaty, a na rozdiel od ľudskej bytosti trvá večne. Táto clivota po jednote, veľkosti a heroizme vychádza z antiliberálnej a protiosvieteneckej tradície. Dnes, zoči-voči miliónom imigrantov z najbiednejších častí sveta, získava nový význam. Prisťahovalci a utečenci sa stali najvďačnejším cieľom neofašistov a populistov. Najviac hlasov získavajú v regiónoch, kde žije najviac prisťahovalcov.
V západnej Európe je zaručeným receptom na úspech sociálny patriotizmus s hnedým nádychom. Populisti šikovne kanalizujú strach z konkurencie (lacné byty, pracovné miesta) proti prisťahovalcom z cudziny. Zabíjajú tak jednou ranou dve muchy: hecujú nezamestnaných i tých, ktorým hrozí strata spoločenského postavenia, a vytvárajú pocit jednoty vyobcovaním cudzincov zo svojho stredu. Pre populizmus na začiatku tretieho tisícročia je príznačný etnocentrizmus a agresívny nacionalizmus.
Strany radikálnej pravice by sa však do politických salónov nedostali, keby nepodnecovali hlboko zakorenenú nechuť k multietnickému, multikultúrnemu spoločenstvu. Rasizmus inšpiruje elektorát čoraz širších vrstiev obyvateľov Európy. Priemerný občan Francúzska síce odmieta Le Pena, ale 40 percent Francúzov priznáva, že nechce Arabov a černochov, hoci vyše 25 percent obyvateľov Francúzska má predkov cudzincov.
Preto sa le Penovi darí získavať voličov: sľubuje oddelenie rás a kultúr, zaprisaháva jednotu „pôdy a krvi“, straší predstavou „kozmopolitickej čalamády národov“. Mládež Národného frontu vystríha Francúzov, že táto čalamáda môže „zmrzačiť, ba zraniť našu identitu“. Ľudový front opäť vyháňa Židov z európskej kultúry, presadzuje národné, rasovo orientované náboženstvo. „Árijské kresťanstvo“ francúzskych extrémistov sa odvoláva na pohanstvo, v ktorom hľadá základné indoeurópske hodnoty. Za najväčšie ohrozenie stabilného Francúzska považujú „bandu štyroch“ (štyri najväčšie francúzske politické strany) a „kriminálnikov zo severnej Afriky“. Čoraz viac sa oceňujú keltské a galské korene. „Som Kelt,“ búcha sa do pŕs Le Pen. „Každý je hrdý na to, kým je, na cenu svojej rasy.“ Mladí Francúzi mu pritakávajú. „Som Francúz, žijem v Le Havre, tu som sa narodil, ale nepustia ma ani do nočného klubu. Všetko je v rukách Židov, vyhadzovači sú Arabi a černosi,“ ponosuje sa mladík z Bretónska.
Rakúsko predovšetkým
Toto heslo otvorilo Haiderovi dvere do Viedne. Jeho strana získala najviac voličov v 80. rokoch, keď sa počet imigrantov v Rakúsku zvýšil o 75 percent. Stačilo porovnať pracovitosť Rakúšanov s machináciami drogových dílerov z Nigérie.
„Ak nevybudujeme politiku na etnických zásadách,“ hrmel z predvolebných tribún Haider, „nebudeme mať nijakú budúcnosť.“ Ožíva aj antisemitizmus. Protižidovské tendencie sa stali súčasťou každodennosti už v povojnovom Rakúsku. Pretrvali aj vo veľkých stranách. Zakladateľ Rakúskej ľudovej strany (ÖVP), ktorá už 50 rokov spoluvytvára rakúsku politickú scénu, bez zábran deklaroval, že je antisemita. Leopold Kunschak: „V Rakúsku nemajú čo hľadať. Ani domáci, ani cudzí Židia.“
Úspechy Haiderovej strany prišli v dobe, keď nezamestnanosť a inflácia v Rakúsku dosiahli najnižšie hodnoty v Európe. Nik v tejto krajine nepodpaľuje domy azylantov, nik neorganizuje fakľové pochody neofašistov. Populista Haider však vie, čo má rozmaznaným voličom sľúbiť: sociálnu podporu pre rakúske matky, osobitné triedy pre deti imigrantov v školách. Veľká časť spoločnosti uverila, že Haider garantuje lepší socializmus, socializmus národný.
Haiderovské noviny píšu: „Oni (imigranti) chcú slobodu a blahobyt. Ich cieľom je zasľúbená zem, bohatý Západ, chcú nám ukrajovať z bochníka, ktorý sme zdedili po svojich rodičoch. Chcú zasadnúť za prestretý stôl. Za stolom je však málo miesta. Ešte sa môžeme ubrániť, ale pred našimi bránami už čakajú nespočetné hordy prahnúce po bohatstve.“
Sociálny rasizmus využíva aj propaganda belgických a nemeckých ultrapravicových zoskupení. Filip Dewinter, poslanec a regionálny líder Flámskeho bloku, burcuje v Antwerpách proti islamu a imigrantom. Nemeckí republikáni majú pre všetky spoločenské problémy jediný slogan: „Nemecko nemôže byť sociálnym úradom pre celé Stredomorie.“
Kruh Priateľov slobody pre Nemcov, neonacistická, momentálne zakázaná organizácia, šíri takéto letáky: „Nechceme, aby sa v našich bytoch rozvaľovali podvodníci z Ázie, Cigáni a obchodníci s drogami. Nechceme trpieť na privlečené choroby.“
Táto organizácia vyzýva mladé ženy, aby rodili pre nemecký národ viac detí. Flámsky blok vypláca za každého živonarodeného Fláma 30 000 frankov.
Západní populisti dokážu vyhmatnúť autentické javy. V niektorých nemeckých a rakúskych mestách je hustota cudzincov taká veľká, že ovplyvňuje vyučovanie v školách a kráti sociálne dávky. To všetko sú reálne problémy. Keď ich vlády nedokážu vyriešiť, extrémisti ich okamžite, najmä na etnickom pomedzí zneužijú. Kritériá „rasa, pohlavie, farba kože“ sú očividné, netreba ich zdôvodňovať štatistikou. Nespokojenci sa odjakživa najľahšie zjednocujú na národnej a sociálnej platforme.
Hriech susedstva
Významným generátorom populistických resentimentov je aj ťarcha minulosti, s ktorou sa Rakúšania ani Švajčiari zatiaľ nevysporiadali. Haider sa neraz zaliečal veteránom SS, ale väčšinu Rakúšanov to nepobúrilo. Nie div: vyše milióna Rakúšanov slúžilo vo wehrmachte, 700 000 malo legitimáciu NSDAP. Najväčšie povojnové strany namiesto kritiky austrofašizmu oslavovali hrdinský boj rakúskeho národa s národným socializmom. Nikto nepociťoval spoluvinu za zločiny druhej svetovej vojny.
Haider pochopil, že svedomie rodákov nesmie jatriť. Z tribúny hlása, že raz a navždy treba „skoncovať s permanentnou kriminalizáciou vlastnej histórie“. Doma, v Korutánsku, už celé roky organizuje stretnutia v Ulrichsbergu, kde sa stretávajú predstavitelia vlády, vysokí evanjelickí i katolícki hodnostári s bojovníkmi Waffen SS. Haider: „Boli ste iba obeťami. Vaša obeť však nebola márna. Druhá svetová vojna mala zmysel, pretože vďaka nej sa podarilo oslabiť komunizmus.“
Relativizovanie nacizmu a jeho bagatelizácia šikovnou rétorikou si získali uznanie nielen vojenských vyslúžilcov, ale aj mládeže, ktorá chce vidieť svojich rodičov ako vzor poctivých a poriadnych Rakušanov. Odozvu získali aj Haiderove útoky na socialistov: „Vaša politika zamestnanosti je horšia ako tá, ktorú nám ponúkali nacisti.“
Účtovanie s minulosťou rozčuľuje aj extrémistov vo Švajčiarsku. Zverejnenie spolupráce švajčiarskych bánk s hitlerovcami zrútilo mýtus „štátu čistých rúk“. V krajine, kde je diskrétnosť najvyššou hodnotou, zverejnenie odvrátenej tváre štátu podrylo jeho medzinárodnú autoritu. Preferencie Demokratickej strany Centrum nerastú iba kvôli xenofobickému sloganu „loď je plná“. Christoph Blocher žne najviac ovácií vtedy, keď bráni nepoškvrnený obraz Švajčiarska.
Rebeli bez dôvodu
V Nemecku sa krajne nacionalistické strany zatiaľ do parlamentu nedostali. Nemajú charizmatických vodcov, chýbajú im stranícke štruktúry, sú rozptýlení. Najväčšou prekážkou je pre nich národná pamäť spoločnosti, ktorá už celé desaťročia rozpitváva problémy viny. Myslieť v kategóriách národa v tieni Osvienčimu sa nepatrí. Nemci zo strachu pred nacionalizmom stratili vlastenectvo.
Napriek tomu násilie, podpaľovanie synagóg, poľovačky na farebných cudzincov, homosexuálov i bezdomovcov, nabrali v posledných rokoch najdramatickejšie podoby. Nemeckí pravicoví extrémisti nečítajú diela Júliusa Evolu, duchovného otca povojnového talianskeho fašizmu, či Alaina de Benoista, čelného mysliteľa postmodernej pravice vo Francúzsku. Nehľadajú posilnenie svojej viery ani v idei nemeckého nadčloveka. Početné skupiny nemeckých skinheadov inšpirujú najmä viaceré časopisy. Ich čitatelia väčšinou nepatria k nijakej organizácii, ale aj tak sú najvďačnejšími konzumentmi agitácie krajne nacionalistických zoskupení. Sú mladí, zoskupujú sa v pouličných bandách alebo v kluboch futbalových fanúšikov. Hľadajú výrazného vodcu, vyznávajú kult sily. Jednota im nahrádza vykorenenosť, klika – vlastnú bezmocnosť, vojenská výstroj a regule zakrývajú vnútorný chaos.
Fašistickí „mačovia“ sú prvkom mládežníckej subkultúry, alternatívneho štýlu života. Násilie sa stalo súčasťou ich správania, chcú provokovať. Chcú šokovať svoje okolie, dráždiť verejnosť. Hádžu kamene do bezdomovcov, pretože „v telke nič nedávajú“. Rozumejú vôbec obsahu textu, ktorý spievajú? „Svet onedlho spozná, že Hitler mal pravdu.“ Rudolfa Hessa považujú za „najväčšieho hrdinu bielej rasy“. Jazyk ich plagátov je jednoduchý. Príčinou prílivu cudzincov sú politici, pre ktorých je „vlasťou strana, nie Nemecko“.
Prvkom, ktorý zjednocuje mladých právržencov Hitlera a Mussoliniho, sa stala hudba. Veteráni neofašizmu objavili výbušný potenciál, ktorý drieme v rockovej hudbe. Na vlne hudby pre mládež je ťažké rozlíšiť divokú extázu od čistej agresie. Piesne rockových „faschos“ podnecujú k „zakladaniu ohňov v koncentračných táboroch, kam „nahádžeme všetkých Turkov, Arabov a Židov“. Piesne nenávisti sú tvrdé, rýchle a agresívne, patria k hudbe oi!. Skupina Smrtiaci plyn požaduje pre Hitlera za to, že „odhalil korupciu a klamstvá Židov“, Nobelovu cenu. So Saddámom Husajnom sympatizujú preto, lebo „sám sa postavil proti Židom“, hoci „je to iba špinavý Arab“.
Nemecká mládež kupuje čoraz viac nosičov s textami, v ktorých sa Nemci štylizujú výlučne do úlohy obetí. „Vychovali nás v nenávisti k sebe samým, predali nás, oklamali, orabovali. Sme ako stará krava, z ktorej už cudzinci vycicali všetko.“ Ohlasujú čas odvety, spievajú: „Za nemeckú vlasť bojujeme, domy azylantov vypaľujeme“.
V generáciách, ktoré zažili zločiny nacizmu, vzbudzuje kameňovanie cudzincov a fašistická rétorika obavy. Nie je to iba obava z bezradnosti v boji so spoločenskou patológiou v krajine spoľahlivo zakorenej demokracie. Nie je to iba problém pedagogický či morálny, ale aj politický a kriminálny. Na teritóriu bývalej NDR, kde sa v 80. rokoch vyvinuli radikálne mládežnícke štruktúry, našli extrémisti živnú pôdu. V tejto časti Nemecka, kde kedysi bolo všetko naprogramované a zorganizované, je potreba istej orientácie a súnáležitosti väčšia ako kdekoľvek inde v Európe. Populistické hnutia túto objednávku využívajú. Na otázku, ako sa mohlo stať, že ľavicoví učitelia vychovali svojej krajine krajne pravicových žiakov, je viacero odpovedí. Nemecko sa stalo krajinou imigrantov. Prisťahovalectvo do krajiny, ktorá po zjednotení rieši problémy typické pre Západ i Východ Európy, má následky aj pre hostiteľov, aj pre hostí.
(krátené)
Autor: ANNA WOLFF-POWESKAGazeta Wyborcza
