Tvár dvadsaťšesťročného kanoniera tímu NHL Saint Louis Blues PAVLA DEMITRU zvážnela. Dubnický rodák má za sebou sezónu prechodu od vášnivej romantiky k chladnejšej hokejovej realite. Dnes letí „Demo“ do Toronta na arbitráž v súvislosti s podmienkami nového kontraktu.
Zo Saint Louis postupne odišli Andrej Podkonický, Peter Smrek, Michal Handzuš spolu s Ladislavom Nagyom, naposledy aj Jaroslav Obšut a Ľuboš Bartečko. Ako vnímate, že z početnej légie ste ostali v klube jediný Slovák?
„Je to smutné, nepríjemné, ale taký býva hokejový biznis. Za posledné roky Slováci povyhrávali prakticky všetky zápasy St. Louis, myslím, že sme boli suverénne najlepšia päťka.“
Prečo teda?
„Zrejme to niekomu prekážalo. Možno by boli radi, keby sme tam boli iba dvaja Slováci a nie celá päťka, ktorú by dlho ťažko mohol niekto ohroziť. My hráči s tým nič nenarobíme. Ostáva mi dúfať, že do Saint Louis ‘vytrejdujú‘ hráča, ktorý zapasuje k môjmu štýlu. Prirodzene, najradšej by som mal pri sebe Slováka.“
Zmenil sa aj váš vzťah ku klubu Blues, viete si predstaviť, že by vás vymenili do iného klubu?
„Pokojne. Už nemám ku klubu vzťah ako predtým, keď sme boli pokope viacerí Slováci. Všade sme, aj s českým brankárom Romanom Turekom, chodili spolu, bol kopec srandy. Teraz medzi Američanmi je to už iba biznis. Idem tam, lebo ma vlastnia. Živí ma hokej, tak mu musím všetko podriadiť.“
V štruktúre klubu pôsobí Peter Šťastný. Nemohol tomu zabrániť?
„Nie, to boli veci mimo neho, biznis nenecháva priestor sentimentom. Peter ostal vždy chlapom na svojom mieste, má autoritu, nedám naňho dopustiť.“
Ochladli ste aj k mestu Saint Louis, ktoré si zamilovalo slovenských hokejistov?
„Nie, mesto s tým nemá nič spoločné. Žijú v ňom príjemní ľudia, stále v ňom mám veľa dobrých priateľov. Saint Louis je podľa mňa najlepšie mesto v Amerike na rodinný život.“
Váš doterajší príjem bol 1,8 milióna dolárov ročne. Akú máte predstavu pred arbitrážou v Toronte?
„Dvoj- až trojnásobnú. Dúfam, že sa dohodneme ešte pred samotnou arbitrážou. Najradšej by som tam vôbec neletel.“
Uplynulá sezóna vám veľa radosti nepriniesla. Dvojičku Michala Handzuša vám ‘vytrejdovali‘ do Phoenixu, verné vám ostali iba zranenia.
„Hokej je tvrdý, prináša zranenia znenazdajky. Najprv som takmer prišiel o oko, potom mi súperova korčuľa rozťala stehenný sval.“
V predminulej sezóne ste ako líder tímu doviedli St. Louis k zisku Prezidentskej trofeje za prvenstvo v základnej časti NHL. V slovenskej „lajne“ s Handzušom a Bartečkom ste kombináciami v plnej rýchlosti privádzali fanúšikov do varu, sami ste sa nezriedka dostávali do extázy. Keď puk lietajúci medzi slovenskými hokejkami zakotvil v sieti, sprevádzali ho radostné výkriky. Nebojíte sa, že sa to už nikdy nezopakuje?
„Je pravda, že vtedy sme si s Mišom a Bartom zahrali nádherný hokej. Určite to bola moja najpríjemnejšia sezóna v živote - až kým mi ju nestopol otras mozgu po nešetrnom zákroku súpera. Skúšam ostať pozitívny a verím, že najlepšie sezóny ma ešte len čakajú. Myslím na takú so Stanley cupom nad hlavou. A napokon, prečo by sme sa s Mišom nemohli ešte niekedy stretnúť v jednom tíme. Človek nikdy nevie.“
Stretávate sa s Michalom?
„Samozrejme. Vždy, keď idem do Bystrice na kontrolu k lekárovi Pavlovi Purdekovi.“
Namiesto kreatívneho stredoslovenského centra Michala Handzuša ste dostali k sebe klasického power-forwarda Keitha Tkachuka. Ako ste „strávili“ túto zmenu?
„Tkachuk je veľmi dobrý hokejista, ale štýlom sme si vôbec nerozumeli. Preto by som v budúcnosti radšej hral s Dougom Weightom, ktorého k nám ‘trejdovali‘ z Edmontonu. Tým skôr, že on sám sa vyjadril, že by najradšej hral so mnou. Považujem ho za jedného z najlepších nahrávačov v NHL, určite by mi vedel pripraviť kvalitné šance.“
Aký bol váš hokejový vzor?
„Páčilo sa mi veľa hráčov z bývalej československej ligy. Z mladších rokov mi utkvel v pamäti Steve Yzerman, keď hral na svetovom šampionáte v Prahe v roku 1985.“
Fanúšikov Slovenska už dnes stresuje spomienka na Nagano, lebo aj na olympiáde v Salt Lake City sa budú musieť kvalifikovať z predturnaja. Účasť profíkov z NHL bude otázna do poslednej chvíle. Ako to vidíte?
„To je predsa už vyriešené. Chalani budú musieť postúpiť. Zrejme aj bez nás. Verím im. Je však možné, že niektorých chlapcov kluby NHL uvoľnia.“
Aké bolo vaše tohtoročné leto?
„Najprv som chodil po lekároch, aby som si dal do kopy zranené stehno. V Banskej Bystrici som našťastie našiel pána doktora Pavla Purdeka, ktorý ma vlastne vyliečil.“
V minulosti ste vyhrávali letné exhibície hokejistov s tenisovou raketou. Čo je s vaším tenisom?
„Viac-menej som naň zanevrel. Niežeby ma prestal baviť, ale celá moja partia sa pripravuje s hokejovými klubmi. Takže skôr vysadnem na bicykel a podstupujem tvrdšie formy prípravy.“
Ako trávite voľný čas mimo športu?
„Okrem toho, že štyri hodiny denne trénujem, staviam dom. Našťastie, mám na to človeka a ja len denne kontrolujem priebeh.“
Motorka?
„Nebolo času. Dúfam, že podpíšem kontrakt a zveziem sa aj na nej.“
Kniha, film, hudba?
„Na čítanie nemám čas, radšej si pozriem film. Počúvam iba českú a slovenskú muziku. Inú v mojom aute nepočuť ani v Amerike. Mám rád rockové a punkové zmesi. Najobľúbenejšie sú Iné kafe a Gladiátor.“
Autor: VOJTECH JURKOVIČ
