Každý šport stojí a padá na podpore rodičov. Ich pomoc však musí byť správne dávkovaná a načasovaná. O tom, ako sa má či nemá rodič správať voči svojim ratolestiam, ktoré začínajú športovú kariéru, sa dá poradiť so športovým psychológom. Psychológ Tomáš Gurský radí športovcom v 30 druhoch športu.
Deti sa od prvej triedy základnej školy často venujú viacerým športom. Keďže majú oveľa lepšiu schopnosť regenerácie ako dospelí, z psychologického hľadiska to nie je na škodu.
Varovné signály
Preťaženie, malátnosť, apatia a zvýšená únava. Vtedy treba program dieťaťa upraviť, prípadne zredukovať.
„Rodičia by sa nemali snažiť prostredníctvom svojich potomkov napĺňať svoje nenaplnené ambície. Športový lekár, skúsený tréner, alebo športový psychológ dokážu v rámci konzultácie objektívne poradiť pri rozhodovaní, na aký šport má dieťa talent. Dieťa samo nevie posúdiť, čo je pre neho dobré a čo nie. Uvedomuje si však zreteľne dve veci: či ho daný šport baví a či sa mu darí medzi rovesníkmi. Ak je odpoveď kladná v oboch prípadoch, dieťa je na správnej adrese. Rodičia by mu mali umožniť, aby rozvíjalo svoj talent. Pokiaľ je odpoveď kladná v jednom prípade a druhom nie, stále je to ešte dobré. Ale ak rodičia nútia dieťa napriek jeho negatívnym reakciám, je to strata času aj energie,“ vysvetľuje Tomáš Gurský.
Rodič nesmie priveľmi vstupovať do deja
„Nesmie to ísť na úkor rodiny, tá musí fungovať normálne. A už vôbec sa nesmie dieťaťu vyhadzovať na oči, že pre jeho hokej si nemôže rodina dovoliť drahú dovolenku. Tieto aspekty treba zvážiť vopred a nevytvárať na dieťa tlak nadmernou zodpovednosťou.“
Športový rast je skokovitý proces. Často sa stáva, že dieťa sprvu zaostáva, ale o dva roky sa výrazne zlepší. Tréner to dokáže odhadnúť. Rodič ale chce úspech okamžite a porovnáva svoje dieťa s ostatnými. Kladie na neho neprimerané nároky, ktoré ono ešte nemôže splniť. Všetko tu má svoj čas. Čo sa umelo urýchľuje, to sa vráti vo forme zranení, psychickej a fyzickej presýtenosti a neúspechov.
Rodičia na tréningoch
Nie je to správne. Dieťa sa musí postupne osamostatňovať, vďaka čomu sa stáva odolnejšie v športe. To, čo sa deje na tréningu, a na súťažiach, musí ostať v kompetencii trénera, rodič by nemal do jeho práce zasahovať, lebo mnoho vecí hodnotí len zo svojho úzkeho pohľadu a príliš emotívne. Je dobré, ak príde občas na tribúnu ako fanúšik.
„Najvypuklejší je tento problém v športoch ako tenis alebo krasokorčuľovanie, kde sa rodičia radi pasujú do úlohy expertov. Stretol som sa s prípadom, kde otec pri zápase svojej dcéry od nervozity na tribúne fajčil. Ona tú jeho nervozitu na kurte veľmi intenzívne vnímala, prenášalo sa to na ňu, ale bála sa mu to priamo povedať. Podarilo sa to vyriešiť drobným trikom. Poradil som otcovi, aby si doprial fajčiarske prestávky mimo tribúny, Zrazu zistil, že dcéra hrá pokojnejšie a lepšie. Pochopil súvislosť a začal postupne pracovať na tom, aby tenis dcéry dokázal brať s väčším nadhľadom a menej kriticky.“
