Do lexikografickej literatúry pribudlo dielo autorského kolektívu z katedier rusistiky na Filozofickej fakulte v Bratislave, Nitre a Prešove a z Ústavu svetovej literatúry SAV v Bratislave: kolektív pod vedením Oľgy Kovačičovej zostavil Krátky slovník ruských spisovateľov (Univerzita Komenského, Bratislava 2003), obsahujúci sto hesiel z ruskej literatúry 11. - 20. storočia. Slovenská rusistika, ktorej postavenie nie je dnes závideniahodné, sa tu predstavila solídnou spisovateľskou encyklopédiou. Je to však len časť plánovaného projektu, jeho „jadro“: tím odborníkov chystá totiž veľký Slovník ruskej literatúry a prítomné dielo chce byť len akousi sondou do mnohorozmerného, protirečivého organizmu ruského písomníctva.
Právom si možno položiť otázku, či práve krátka verzia slovníka mala zachytávať túto literatúru už od jej vzniku a či sa nemala orientovať výlučne na 20. storočie, ak vieme, že práve ono bolo obdobím najkomplikovanejším a najtragickejším aj pokiaľ ide o jednotlivé spisovateľské osobnosti, aj pokiaľ ide o ich dielo. Niet na svete literatúry, ktorá by zažila čosi podobné. Autori si to, pochopiteľne, uvedomovali, a viac než polovica hesiel je venovaná spisovateľom 20. storočia. Navyše: kým doterajšie výklady dejín literatúry spred 20. storočia neboli v ničom tabuizované a ideologicky natoľko deformované, písomníctvo porevolučné má doteraz mnoho nejasných miest, celok i jednotlivosti sa podávali väčšinou skreslene, takže je tu potreba dôkladného prehodnotenia, existencia samizdatovej i tamizdatovej (t. j. vydanej na Západe) literatúry si vyžaduje stály výskum a okrem toho nedá sa obísť najčerstvejšia prítomnosť, ktorá prináša nové a nové mená.
Rozsah slovníka nútil autorov k prísnej selekcii: ale vylúčení sú aj typickí socrealisti, nástroje straníckej propagandy. Nenájdeme tu napríklad Ažajeva s jeho románom Ďaleko od Moskvy, Babajevského s Rytierom zlatej hviezdy, či Polevého s Príbehom opravdivého človeka, ba ani kedysi vychyteného autora prostulinkej ľúbostnej poézie Ščipačeva. No v slovníku nie je ani neuveriteľne rozporný Jevtušenko, chýba Okudžava i literárny vedec Sklovskij. Rozhodne sem bolo potrebné zaradiť kubo-futuristického básnika Kručonycha (1886-1968), ktorého medzinárodnú cenu za literatúru udeľujú v Rusku od roku 1992. Pripomenul som aspoň niekoľko mien spisovateľov, ktorých prítomnosť v slovníku by stála za úvahu, v tých prvých prípadoch aj preto, že topografiu každej literárnej krajiny tvoria okrem vrcholov aj prepadliská a močiare.
Štruktúra hesiel zodpovedá lexikografickým zvyklostiam, okrem biografických údajov, ktoré sú neraz veľmi zaujímavé (spisovatelia pochádzali väčšinou zo vzdelaných, „triedne“ sotva prijateľných rodín), stručnej charakteristiky a hodnotenia diela je pri každom hesle bohatá, i zahraničná bibliografia (škoda, že sa slovenské a české údaje nevyčlenili osobitne). Aspoň v texte hesla bolo treba spomenúť, kto prekladal toho-ktorého autora do slovenčiny. Za zvlášť cennú pokladám výberovú bibliografiu na konci knihy, zahŕňajúcu syntetické práce, slovníky, encyklopédie, príručky dejín ruskej literatúry v slovenčine i v cudzích jazykoch.
A ešte čisto formálna poznámka: na horných margách malo byť príslušné písmeno abecedy, nie opakovaný názov knihy. Veď používateľ vie, čo drží v ruke.
