Nie každý, kto do hory chodí hubárčiť, naozaj huby aj dobre pozná. Podľa dlhoročného hubára Pavla Osuského sa nájde dosť takých hubárov, ktorí poriadne nerozoznajú ani kuriatko a rýdzik. Zameniť si ich by však nebolo tragédiou, lebo v oboch prípadoch sú to dobré jedlé huby. Horšie je, ak znamená zámena tragédiu.
Hubári v Kremnických vrchoch sa o tom poučili pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy sa tu stala najväčšia hubárska tragédia. Odvtedy vraj tunajší hubári sú pri zbieraní obozretnejší a niektorí dokonca neváhajú listovať v atlase húb.
Otec rodiny nazbieral v osudné ráno spolu s pečiarkami do košíka aj smrteľne jedovatú muchotrávku zelenú. Tá je zákerná tým, že hlavne ako mladá huba nemáva zelenkasté, ale biele sfarbenie. Manželka, ktorá hubám tiež veľmi nerozumela, ju pokrájala s ostatnými a pripravila večeru. Rodičia a ich dve dcéry – školáčky sa navečerali. Na druhý deň v škole začalo byť dievčatám zle. Učiteľky okamžite alarmovali prvú pomoc, bolo už však neskoro. Muchotrávka zelená pôsobí až po niekoľkých hodinách. Keď sa prejavia prvé príznaky ostravy, býva už otrava v krvi, zlyháva pečeň. V krátkom čase hospitalizovali celú rodinu. Prežila iba matka, aj to s ťažkými zdravotnými následkami.
Veľa hubárov presne pozná, kde rastie aký druh húb. V súčasnosti, keď sa huby doslova vyrojili, parkujú desiatky áut na Potôčku, pri Jastrabskej stanici, či na Turčeku. Napriek obrovskému množstvu hubárov takmer nik neodchádza naprázdno a koše sa plnia dubákmi, kozákmi i hrabákmi. (eta)
