K najčastejším víťazom Argentíne a Uruguaju, ktorí tento turnaj vyhrali rovnako štrnásťkrát, k Brazílii (šesťkrát), Peru, Paraguaju (dvakrát) a Bolívii (jedno víťazstvo) pribudla teda ďalšia juhoamerická krajina. Kolumbia bola jediný raz vo finále, pred 26 rokmi prehrala s Peru.

Organizačný výbor oznámil, že 26 zápasov videlo spolu 365 313 ľudí a na vstupenkách inkasovali 4 037 000 dolárov. Úvodný ceremoniál je považovaný za doteraz najlepší v histórii. Ten, kto videl túto typickú juhoamerickú fiestu v duchu tradičných karnevalov, plných pohybu, hudby a žiarivých farieb, okorenenú množstvom krásnych kolumbijských žien, ten musí súhlasiť.

Kolumbia zvíťazila na celej čiare, nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Krajina kávy je považovaná za hlavné miesto zločinu. Občianska vojna, boje medzi gangmi a mafiami, prepady, násilnosti sú tu na dennom poriadku. Kolumbii sa nedôverovalo, a tak vláda i mnohé osobnosti Kolumbijskej futbalovej federácie chceli cúvnuť. Po mesiacoch neistôt, keď na jar v piatich zo siedmich turnajových miest vybuchovali dynamitové nálože, keď uniesli Hernána Campusana, sekretára Kolumbijskej futbalovej federácie a člena výboru Juhoamerickej futbalovej konfederácie, nad tohtoročnou Copa América viseli poriadne tmavé mračná. Hrozilo zrušenie šampionátu či preloženie do inej krajiny. Mužstvá, obávajúc sa o svoju bezpečnosť, sem odmietali cestovať, lebo táto krajina je fakticky v stave občianskej vojny.

Futbal má však magickú moc a dokáže neuveriteľne zasiahnuť aj do politiky. K mediálnemu uisteniu jednej z vedúcich osobností najsilnejšej povstaleckej organizácie - FARC (Ozbrojená kolumbijská revolučná armáda) Olgy Lucía Marín, že proti žiadnemu z účastníkov turnaja sa nechystajú teroristické akcie, sa svojimi vyhláseniami pripojili aj ďalšie ľavicové a pravicové povstalecké zoskupenia. Futbalový zväz, organizátori turnaja, vláda, prezident, povstalecké gerily, a ktovie, či nie aj mafiánske gangy, všetci dávali osobné záruky, že futbalový turnaj v Kolumbii zostane nedotknutý. Svoj sľub splnili všetci.

Samotný turnaj v siedmich kolumbijských mestách poznamenala neúčasť Kanady, víťaza Zlatého pohára CONCACAF-u (futbalová zóna Severnej a Strednej Ameriky, pozn. autora), ktorú nahradila Kostarika, a neúčasť Argentíny, za ktorú na poslednú chvíľu „zaskočil“ Honduras. Vina za neúčasť Argentíny sa pripisuje jej veľvyslancovi v Kolumbii, ktorý informoval svoju vládu o zlej situácii v krajine a účasť z bezpečnostných dôvodov neodporučil. Predstavitelia Kolumbijského futbalového zväzu vyhlásili, že budú žiadať jeho odchod z krajiny. Veď prečo by mal zostať tam, kde sa necíti bezpečný?

Prezident Andrés Pastrana urobil všetko pre to, aby sa turnaj uskutočnil a aby dokázal, že jeho krajina je schopná žiť aj v mieri. Po finálovom zápase, oblečený v drese svojej reprezentácie, nadšene oslavoval na ihrisku nielen úspech „selección cafetera“, ale aj úspech organizačný. Bol šťastný z víťazstva futbalistov, ale aj z ľudí. „Máme vo svete zlú povesť, ale dokázali sme medzinárodnému spoločenstvu, že keď naši ľudia chcú, sme schopní aj iných vecí.“ Počas celého turnaja nosili diváci v rukách vlajočky s jedinym slovom: PAZ (mier). A možno aj to pomohlo a gerila, gangy, násilníci odložili zbrane a prepady, sadli k televízorom (ba možno prišli aj na štadión) a aj oni načas podľahli čaru najpopulárnejšieho športu. Nezaregistroval sa žiaden násilný akt, ktorý by súvisel s turnajom. Naopak, prvé zverejnené štatistiky hovoria, že v mestách Cali, Barranquilla a Medellin, kde sa hrali zápasy v skupinách, prišlo evidentne k zníženiu delikvencie.

Copa América 2001 je aj osobný triumf prezidenta Kolumbijskej futbalovej federácie Álvara Fina, jedného z mála, ktorý ešte veril v úspech turnaja. Veľké ovácie vďačných divákov, ktorí skandovali - „Ďakujeme ti, že si dôveroval Kolumbii“, zožal aj Paraguajčan Nicolás Léoz, prezident Juhoamerickej konfederácie futbalu, ktorý dal turnaju definitívnu zelenú.

Na finálovom zápase boli mnohé prominentné osobnosti futbalového sveta. Prezident FIFA Joseph Blatter povedal, že to bol bezchybný turnaj, s nielen športovým, ale aj s organizačným úspechom Kolumbie. Pele do Bogoty nepricestoval, Maradona stihol priletieť dve hodiny pred finále. Povedal, že prišiel reprezentovať argentínskych futbalistov, ktorí nenesú zodpovednosť za svoju neúčasť. Potvrdil, že ani Julio Grondona, prezident Argentínskej futbalovej asociácie, nie je zodpovedný za toto rozhodnutie. „Boli to naši politici,“ vyhlásil Diego.

Triumf Kolumbie zavŕšilo skvelé publikum, faktor azda najvýznamnejší. Diváci zasypali štadióny nezvyčajným koloritom, ktorému dominovalo jedinečné správanie. Obecenstvo poznalo počas všetkých stretnutí jediný prostriedok, a to nadšený potlesk, vyplývajúci možno z mentality tohto naroda. Jeho „výkony“ si nevedeli vynachváliť ani komentátori mexickej televízie, na čele s bývalou hviezdou Realu Madrid a mexickej reprezentácie Hugom Sánchezom. Akoby opojení futbalovou drogou, nevnímali diváci ani najslabší článok turnaja, ktorým boli, ako to už tradične býva, rozhodcovia. Ich falošné tóny vzorne tolerovali, a tak jediným piskotom na štadióne bol naozaj zvuk píšťalky rozhodcu. Výnimkou bolo, len keď sa spomenulo meno Argentíny. Vtedy sa piskot ozýval. A aj na plagátoch zneli hanlivé heslá na jej adresu, kde - „Argentína - zbabelci!“ - bolo tým najmiernejším. Iné boli vtipnejšie: „Vďaka ti, Argentína, Honduras je skvelý!“

Neúčasť Argentíny sa kolumbijského fanúšika veľmi dotkla, pocítili to ako urážku, pohrdnutie ich krajinou. To od Argentíny, ktorá má vďaka svojmu futbalu a tangu v krajine vysoký kurz, nečakali.

Nuž, takáto bola Copa América 2001. Výborná na ihrisku i mimo neho, so skvelou prezentáciou futbalu, dobre zorganizovanou v krajine famóznej kávy. Priniesla potešenie milovníkom futbalu a trocha pokoja ľuďom, ktorí by ho však v Kolumbii potrebovali podstatne viac.

MILAN SEMAN

(Autor je spolupracovníkom SME, žije v Mexiku)