ákať priveľa peňazí. Ak však zakazuje zverejňovať dva dni pred voľbou informácie užitočné pre voličov, nie je to nič iné, len podcenenie ich zmyslu pre zodpovednosť.
Účelovosť, s ktorou niektoré krajiny v hrôze z krachu europlebiscitov obmedzujú moratóriá, zbytočnosť tohto inštitútu nijako nezmenšuje. Nielen pri referendách, ale i voľbách.
Moratórium vraj slúži tomu, aby ľudia mali dostatok času spracovať sumu informácií, ktoré dostali v kampani, a zároveň bráni tomu, aby niekto ovplyvnil nerozhodnutých prinesením bombastickej informácie na poslednú chvíľu. Bombastická informácia „na poslednú chvíľu“ je však rovnaká hlúposť, ako „o dve chvíle skôr“: množstvo neborákov, ktorých o účasti na voľbách dokáže presvedčiť iba bulvárny šplech, je skôr odrazom kvality politických elít. Nevraviac o tom, že bombou by teoreticky mohlo byť aj naozaj závažné odhalenie. Médiá vďaka moratóriu vtedy narazia na nezmyselné obmedzenie slobody prejavu a seriózni voliči nedostanú dôležitú informáciu. Lenže o voličov tu nejde. Moratórium slúži politikom. Namiesto ozajstného finišu kampane si ním dávajú gentlemanský „timeout“, a zároveň nasadzujú dočasný náhubok médiám. Reči o tom, že volič potrebuje dva dni na to, aby „spracoval“ sumu predvolebných sľubov, snáď nik nemôže brať vážne.
Časť voličov využíva svoje právo kašľať na voľby. Časť sa riadi emóciami a bombami typu „Čarnogurský je Husákov syn“, bez ohľadu na nejaké moratórium. Tých ostatných, ktorým zákon nedovoľuje pozrieť si v piatok napríklad posledný prieskum preferencií, moratórium uráža.
