Všetkých deväť zápasov na šampionáte vo Fínsku odohrali slovenskí hokejisti v bielych dresoch. Môže to poslúžiť aj ako symbolika, že bronzoví zverenci trénerov Františka Hossu, Jána Šterbáka a Vladimíra Šťastného sa vrátili na rozradostené Slovensko s čistým štítom. Nesklamali v žiadnom zápase. Ani pri jedinej prehre v semifinále so Švédskom. Ich výkon mal aj vtedy vysokú úroveň.
Švédsky tréner Hardy Nilsson na naše útočné hviezdy pripravil účinnú taktiku. Navyše, športové šťastie sa na nás akoby hnevalo.
Naši hráči neraz hovorili o silnom duchu tímu a celý svet o tom presvedčili v zápase o bronz. Na ľade zahnali psychickú frustráciu i fyzické rany zo semifinálovej prehry.
Pálffy nastúpil na stretnutie o bronz s Českom so silnými pomliaždeninami rebier ako suvenírom od Forsberga. Jeho prítomnosť bola silným momentom – pozitívnym pre náš a opačným pre súperov tím.
Základom nášho úspechu bola ochota superhviezd NHL prísť a poskytnúť Slovensku svoje nevšedné schopnosti, urobiť rodákom radosť. Bondra priletel z washingtonského tímu na MS ako jediný, napriek doznievajúcej bolesti zraneného členka, navyše s vedomím, že po sezóne ho čaká operácia kolena. Demitrovi túžba zahrať si s kamarátmi v nároďáku urýchlila hojenie zraneného palca. Istý zahraničný novinár pobavil Petra Bondru otázkou, kde pramení taká disciplína, že sa do Helsínk zleteli všetky dostupné hviezdy. Peter ho taktne poopravil, že použil nepresné slovo. „Sme tu preto, že to chceme zo svojho vnútra, disciplína príde až na ľade v taktickej oblasti. Keď sme už prišli, tak nie na výlet, ale tvrdo pracovať.“
Rýdza mužná veľkosť charakterov málovravných – Pálffyho, Švehlu, Stümpela – či vždy férovo zhovorčivých Bondru, Országha, Lašáka, Hlinku, rozvážnych viet Šatana, Višňovského, Demitru, Štrbáka, Staňu, posúva hodnotu nášho hokejového tímu nad hranice športových mantinelov.
