Čiary a svetlá, bloky domov. Začiatok je abstraktný a až po chvíli sa prehupne do reality. Objaví sa New York, svetlá reflektorov sú konkrétnejšie, pomaly rozpoznáme modré svetlo, až kým sa nevynorí manhattanská silueta naznačená svetelnou inštaláciou dvojičiek trčiacou vysoko do neba. Spike Lee vždy bol režisérom veľkolepých predohier. Od zdania k bytiu, od ilúzie k realite: to je ilustrácia témy aj žánru 25. hodiny, pravdepodobne jeho najlepšieho filmu.
Elégia mesta, trúchliace vyznanie lásky, to je verzia Manhattanu Spika Leeho. Drogový díler Monty (Edward Norton) putuje poslednýkrát po New Yorku, je to jeho posledný deň slobody. Už len vidieť to, ako kráča, stojí za to. Pomaličky krúži ulicami, díva sa na každý roh a pozoruje ľudí, ktorí zostanú na slobode. Na tvári mu leží jemný smútok, bez sentimentu.
Monty je drogový díler strednej triedy, dobre vychované tridsaťjedenročné biele dieťa zo slušných pomerov, ktorému sa zapáčili rýchle peniaze, a teraz má hrôzu z toho, čo príde. Monty musí ísť na sedem rokov do väzenia. Bežný príbeh: scenár Davida Benioffa podľa vlastného románu obchádza všetky príležitosti k násilnostiam a žánrovým scénam.
Monty navštívi otca a má pred sebou noc so svojou milenkou a dvoma priateľmi. Budú brázdiť ulice, bary, parky, prídu až k rieke. Írsky broker Frank (Barry Pepper) má závrat zo zisku, a trošku spomalený učiteľ angličtiny Jakob (Philip Seymour Hoffman) je riskantne zbláznený do brušného tetovania svojej sedemnásťročnej žiačky. Nekonečné rozhovory krúžia okolo rozlúčky, straty všetkého, čo tvorí život alebo čo by mal život znamenať. Nikomu z nich sa nechce hltať trpkú pilulu skutočnosti.
Film inscenuje rany postáv a ranu mesta. 25. hodina sa začína zbitým psom, ku koncu sa necháva príšerne zmlátiť Monty, aby vo väzení nevyzeral mladý, pekný, krehký a nevinný. Spike Lee ustavične stavia svoje postavy do blízkosti okenných tabúľ, odrážajú sa v nich a stoja oproti nim ako fólia pred dokonalou mestskou kulisou. V jednej z dlhých scén sa z Montyho vyleje nenávistná tiráda, jeho obraz v zrkadle naňho kričí Fuck you! Fuck you, aziati, Rusi, Židia, teploši, Hispánci, snobi z Upper East! Burziáni, skorumpovaní policajti, farári, všetkým sa ujde, len hasiči zostávajú ušetrení. V jeho opovrhnutí, v jeho kŕči, v jeho besnení vidieť, ako hlboko vlastne miluje tento svoj melting pot, svoje mesto. V zrkadle sú dve tváre: rozlúčka trhá jeho identitu na kusy.
Úžasné je na 25. hodine všetko, čo tam Spike Lee nedal. Žiadnu úlohu nehrá konflikt rás, jednoducho, vidíme troch belochov a Portoričanku. Pátos je nevtieravý, ale permanentne prítomný.
Vidíme americké vlajky bez toho, aby sme sa prepadli do vlasteneckého gýča. Režisér rozpráva akoby mimochodom a presne. Kto chce, môže si film vykladať politicky a nemusí sa pri tom nudiť ako pri väčšine angažovaných projektov Spika Leeho. 25. hodina sa právom úplne spoľahla na svoje postavy. Žiť ďalej a dôstojne, hovorí tento film, je veľká úloha, pred ktorou sa nedá ujsť. Z národnej traumy z jedenásteho septembra nemožno odvodiť žiadne medzinárodné ťaženie. Tento rok sme videli v kinách dva veľké filmy – oba poznačené jedenástym septembrom. Stoja na chaose tohto mesta, dvoma úplne rozličnými spôsobmi opisujú proces žiaľu, zúrivosť a hrdosť a vzdor a následky na súčasnosť. Na Manhattan, New York, Ameriku. Druhým z týchto dvoch filmov sú Scorseseho Gangy v New Yorku.
