Strojvodcovia, ktorí jazdia na tratiach, kde je veľa nezabezpečených priecestí, sa na vodičov automobilov sťažujú. „Niektorí aj provokačne zastavia na priecestí a tesne pred vlakom odídu. To sa stáva bežne. Hazardujú, prebehnú aj dvadsať metrov pred vlakom,“ hovorí rušňovodič, ktorý má domovské sídlo na stanici v Zohore.
„Párkrát sa stalo, že vodič išiel na priecestie aj keď boli spustené závory, kľučkoval medzi nimi. Pred dvoma rokmi medzi Sekulami a Kútmi rýchlik zobral osobné auto aj s prívesným vozíkom. Vodič sa asi ponáhľal a nevyšlo mu to,“ spomína.
Práve zo Zohora vedú okrem hlavného koridoru do Čiech aj dve regionálne trate, na ktorých nie sú žiadne závory. Iba svetelná signalizácia, alebo len dopravné značky - kríže. Po tratiach jazdia aj nákladné vlaky, najmä z cementárne v Rohožníku, z píly v Plaveckom Mikuláši a z betonárne v Záhorskej Vsi.
„Zrážky na priecestiach sú veľmi nepríjemné. Nám vo veľkých nákladných mašinách nehrozí nič, ale rušňovodič sa dostane do šoku, má výčitky, aj keď za to nemohol. Mne sa to stalo v Lozorne,“ hovorí rušňovodič. „Za dedinou je chatová oblasť a na priecestí nie sú závory. Išiel som v noci s nákladným vlakom od Jablonového do Lozorna a od chatovej oblasti vychádzalo auto. Lenže vodič netrafil dobre na priecestie, jedným kolesom vošiel medzi koľaje a nemohol sa dostať von. Vytruboval som, ale nič. Odrazu prišla rana. Polovica auta ostala tam a druhú som tlačil pred sebou. Chytal som sa za hlavu, že som niekoho zabil. Až potom som zistil, že šofér bol v aute sám. Pred zrážkou vybehol von.“
Ľudia v dedinách sa vraj na železničiarov aj hnevajú, keď stále vytrubujú a pískajú pred priecestiami. „My podľa predpisov musíme používať výstražné zariadenia. Keď idem napríklad z cementárne v Rohožníku do Zohora, je to 23 kilometrov. Väčšina priecestí je malých, v poli, kde je malý predpoklad nehody. Veľký pozor musím dávať, keď je žatva, jazdia traktory, kombajny. V dedinách sú zasa priecestia frekventovanejšie, tak musím vytrubovať.“
Kolíziu mal aj jeho kolega. „Občas sa stane, že sa auto zrazí s vlakom. Robím 27 rokov rušňovodiča, najazdil som s nákladnými aj osobnými vlakmi tisíce kilometrov a nič sa nestalo. Pred troma rokmi ma presunuli sem do Zohora a neďaleko v Lozorne som mal nehodu.“
O nedávnej tragickej nehode v Maďarsku železničiari medzi sebou dosť debatovali. „Pozor musíme dávať stále. Počas jazdy vieme vopred, kde sa blížime k priecestiu bez závor. Rušňovodiči trate poznajú a ak aj ide traťou niektorý prvýkrát, má brožúrku. V nej je popísané, na ktorom kilometri je priecestie, s akým zabezpečením. Spomalíme len vtedy, keď máme na návestidle pri trati označené, že máme ísť pomalšie. Z návestidla rušňovodič vyčíta, akou rýchlosťou môže ísť, či pôjde do odbočky, alebo rovno. My môžeme dávať akýkoľvek pozor, ak je vodič auta nedisciplinovaný. Vlak s plnými vagónmi sa nedá zastaviť na mieste.“
(rf)
