Stále počúvame, čítame tú istú vec. Štát dáva málo na školstvo, zdravotníctvo, že by bolo treba pridať armáde, poľnohospodárom a pod. Myslím, že to nie sú správne úvahy už vo svojej podstate a vyplývajú zrejme zo starej socialistickej železnej košele, keď tu bol štát na všetko a my sme na oplátku držali, veď viete čo. Štát žiadne svoje vlastné peniaze nemá a spravuje len to, čo predtým od nás vybral. Najviac pritom stojí on sám, jeho bytie.
My, občania, sme pre náš štát super kšeft. Bez toho, aby sa nás opýtal, či jeho služby vôbec potrebujeme, „skásne“ nás vopred. A keď sa náhodou tu a tam niekto ozve, že by potreboval servis v nemocnici, na súde alebo nebodaj intervenciu polície, odpovedá stále rovnako: „Nemám.“ Prípadne priloží radu, „ak chcete viac dotácií v tom či onom, žiaden problém, priplaťte si a ja vám to múdro rozdelím“. Čo takto nechať občanovi pekne jeho vlastné peniažky v peňaženke a netváriť sa blahosklonne, keď mu ich (jeho vlastné) potom delím? Neviem si však celkom dobre predstaviť úradníka, ktorý sám seba oberie o túto prerozdeľovaciu právomoc. Tlak musí prísť zdola, od nás. Nežiadať stále intervencie štátu, je to naozaj drahé. Odveďme len nutné minimum a o ostatnom si rozhodnime sami. Vieme to lepšie než hociktorý štát. O čo najmenšie zasahovanie štátu by malo ísť i v takej často opakovanej reforme verejnej správy. Práve minimálny tlak občanov v regiónoch prostredníctvom ZMOS-u či iných organizácií, umožnil nakoniec podivnej koalícii v parlamente schváliť model, ktorý vyhovuje niektorým straníckym centrálam a možno i Bruselu, ale určite nie ľuďom, najmä na východe republiky. Ich tlak na centráli však bol zanedbateľný, takmer žiadny a teraz plačú nad rozliatym mliekom.
ĽUBOŠ PÄTOPRSTÝ,
Bratislava
