Hoci je akurát v školstve „uhorková sezóna,“ vďaka snahám nášho pána ministra Ftáčnika dostať pod strechy škôl jogu, sme sa dostali do stredu pozornosti, stali sme sa bojiskom medzi názormi veriacich a tých druhých, o školskej problematike sa debatuje aj v rodinách s menšími občianskymi záujmami a akosi nechtiac sa táto problematika stala katalyzátorom aj v takých oblastiach života našej spoločnosti, že to hraničí s tým, pre Slovákov typickým syndrómom, že všetko so všetkým súvisí, iba sa treba vedieť správne pozerať!
To všetko mi prišlo na um, keď som si v SME prečítal článok Jogíni v Getsemanskej záhrade od Radoslava Procházku, podľa poznámky editora poradcu Ústavného súdu SR. Namiesto toho, aby sa pisateľ ako niekto bytostne spojený s účinnosťou paragrafov a právom vôbec venoval problematike vyšetrovania, vypracovania obžaloby a prípravou procesu, v ktorom by chyby neobjavil žiadny nezávislý pozorovateľ, on sa venuje faktu, že kňazi, cirkevní hodnostári, alebo vari aj obyčajní veriaci mnohých náboženstiev vo veci tragédie v Revúcej mlčia!
Veď uznajte, nikde sa neobjavil oficiálny názor žiadnej z cirkví na Slovensku, hoci celkom nedávno sa ako spoločný odporca vzopreli návrhom ministra Ftáčnika zaviesť do škôl jogu. A tá neberie život, ako sa to podarilo zneužitím osobného násilia po konflikte v malej východoslovenskej obci Magnezitovce! Je to normálne, pýta sa pán Procházka nahlas a hneď si aj odpovedá, lebo takto je to najlepšie a najistejšie – niet protiargumentov a pravda sa zdá byť železobetónová! Nech každý vie o jeho svetonázore, nech sa ukáže, že akurát on nepatrí k tmárom s vierou v Boha, nech každý dokáže rozlíšiť, aký úžasný rozdiel je medzi jeho čistučkou životnou filozofiou a tými úbožiakmi v cirkvi, ktorých už určil celkom presne ako rímskych katolíkov, veď adresnosť je nanajvýš správny princíp opisu faktov.
Keby autor čo len trošku poznal náboženstvo, vedel by, že láska k blížnemu je ten najzákladnejší princíp ľudského bytia a žiaden, ani ten najnižšie postavený cirkevný hodnostár neprekročí v tomto smere ani len hranicu prípustných rozdielov či konvencií. Nie z prefíkanosti svojho postoja, ale bytostne, na základe svojej viery. Keby sa autor snažil spoznať podstatu rozhodnutia veriacich protestovať proti zavedeniu jogy v školách, musel by uznať, že je to nielen prejav pre nás cudzej kultúry, ale predovšetkým celkom cudzia filozofia, diametrálne odlišný pohľad na všetky aspekty života a v konečnom dôsledku takéhoto snaženia je zmena duševných obzorov človeka zaoberajúceho sa jogou, lebo to je jej vnútorný obsah a vonkajší cieľ.
Keby pán Procházka poznal vnútorné starosti školstva, vedel by, že v ňom chýba predovšetkým vnútorný poriadok a že hierarchiu hodnôt kriví pomýlený systém a nekoncepčnosť, lebo ešte aj tú jogínsku prípravu pán minister presadzuje bez kontroly verejnosti, aspoň tej odbornej, lebo investície sa neposudzovali v širokej obci pedagógov.
Nemám záujem hľadať vzťahy, čo ako šikovne vykonštruované, medzi tragédiou v Magnezitovciach a cirkvou, medzi humánnosťou našich občanov a rasizmom, medzi gádžami a Rómami, alebo ak to chcete mať zjednodušené, medzi dobrom a zlom. Tak ako ľudstvo a jeho história, sú aj ony večné, záleží na tom, akí sú majitelia a propagátori tých navonok viditeľných prejavov a je naozaj zbytočné vidieť nepriateľa aj tam, kde ho jednoducho niet!
STANISLAV KRIŠTOFÍK, Prešov
