„Ľudské spoločenstvo má byť predovšetkým spoločenstvom duchovného poriadku, v ktorom vládne výmena poznatkov vo svetle pravdy, uplatňovanie práv a plnenie povinnosti má byť popudom a výzvou na hľadanie mravného dobra, ušľachtilého spoločného pôžitku z krásy vo všetkých jej prejavoch, trvalou ochotou podeliť sa s tým najlepším v sebe s inými, túžbou po obohacovaní sa duchovnými hodnotami. To všetko má oživovať a usmerňovať kultúrnu činnosť, hospodársky život, spoločenské inštitúcie, politické hnutia a režimy, zákonodarstvo a všetky ostatné prejavy sociálneho života,“ hovorí sa v encyklike pápeža Jána XXIII. Pacem in terris.
Ako cudzo znejú tieto slová dnešnému, vraj kresťanskému Slovensku. Aj väčšina kresťanov je presvedčená, že patria len do kostolov a s reálnym životom nemajú nič spoločné. Tí ostatní ich pripomínanie chápu ako útok na slobodu svojej osobnosti. Veď hnacím motorom pokroku je túžba mať sa lepšie, veď máme zákony, ktoré treba dodržiavať, máme spoločenskú etiku, ktorej prispôsobujeme svoj život. Tak načo ešte počúvať slová akejsi cirkvi, z ktorých cítiť závan starých zatuchnutých časov?
Nespochybňujem potrebu dodržiavať zákony, spoločenskú etiku ani túžbu človeka mať sa lepšie. Lenže zákony vytvorené človekom a nerešpektujúce to vyššie, čo nepochádza od človeka, vždy niekoho diskriminovali. Spoločenská etika je bez toho, čo do nej prinieslo náboženstvo, len prázdnou škrupinou. A ani tú nehasnúcu túžbu mať sa lepšie nevymyslel človek, ale ju ktosi vpísal do jeho srdca. Pravda, spravodlivosť, čestnosť, úcta k inému, milosrdenstvo, súcit, láska, nádej – to všetko sú hodnoty, ktoré nevymyslel človek. A ktorých by sa nikdy nemal dotýkať. Odstraňovať zdroj toho pozitívneho, čo dnešnému svetu tieto hodnoty priniesli, je ako odrezávať stromu korene. Vieme, že po čase strom umrie. Ale presne o tom hovoria slová pápežských encyklík a ak ich vytiahneme spomedzi múrov chrámov, tak začujeme, že joga naozaj nie je iba telesným cvičením, že skutočné manželstvo je niečo celkom iné ako spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia, že klaňanie sa bôžiku blahobytu nie je pokojným a šťastným životom, že právo zobrať niekomu život nie je právom človeka. Sú to nepríjemné slová, pretože útočia na neobmedzenú slobodu človeka. Preto je lepšie uväzniť ich medzi múry chrámov alebo celkom umlčať.
Mnohí kresťanskí myslitelia hovoria, že nastávajúce tisícročie bude tisícročím mystiky alebo nebude vôbec, že buď človek uzná existenciu toho vyššieho vo svojom živote (toho čo nie je závislé od jeho rozumu ani vôle) a bude to rešpektovať, alebo zahynie. V dnešnej Európe prevláda sociálnodemokratické myslenie, pre ktoré nie sú takéto myšlienky priveľmi príťažlivé. Čo teda s nimi, máme sa ich zrieknuť v mene rýchleho priblíženia sa k vyspelejšiemu svetu? Myslím, že sa môžu stať naším vkladom do spoločného bohatstva civilizovaného sveta.
PAVOL STANO, Nový Smokovec
