Markku Peltola a Kati Outinenová vo filme Psy nemajú peklo Akiho Kaurismäkiho. FOTO - ČTK
Ako vyhlasuje producent Ulrich Felsberg, pôvodne to mal byť iba „sled krátkych filmov renomovaných režisérov“. To je vždy dobrý nápad. Zloprajníci si titul Desať minút môžu vyložiť ako odpoveď na zlomyseľnú otázku: A čo majú krátke filmy tých skvelých mien spoločné? Po každom z nich sme o desať minút starší.
Ale až taká voľná ich súvislosť nie je. „Celý film zrástol do inšpirujúcej kompilácie,“ povedal napokon Felsberg. Aby sme si to lepšie uvedomili, film uvádza citát z Marca Aurelia, v ktorom sa hovorí o čase ako o toku, ktorý posúva vpred všetky veci.
„Čas je rieka,“ opakujú vzápätí nástojčivo momentky z nejakého tečúceho toku a k tomu počuť zádumčivú trúbku Hugha Masekelu. Preto má Ďalších desať minút 1 aj podtitul Trúbka.
Po toľkých úvodných reflexiách a deklarovanej hĺbke je úvodný príspevok Akiho Kaurismäkiho Psy nemajú peklo veľkým osviežením. Bez bližšieho zdôvodnenia a bez mena odchádza z polície pán priamo k vlaku, ktorý ho odvezie na Sibír. Predá svoj podiel z autoservisu spoločníkovi a zasnúbi sa s kuchynskou silou slabo navštevovaného podniku. Dvojica sa stoicky a bez vysvetlenia, ako svetlo, ktoré prísne zvrchu dopadá na aktérov, dáva na cestu. Prvých desať minút sa končí v železničnom kupé. Aki Kaurismäki zostal na nakrúcaní svojho majstrovského diela Muž bez minulosti s rovnakými hercami a rovnakými kulisami. Je to dokonalý, oslnivý výrobok z recyklovanej suroviny.
Po farbe nasleduje čierno-biela. Čiara života Víctora Ericeho, to je ticho plynúce horúce popoludnie s hodinami a zvukmi trúbky. Do toho hrozí smrť novorodeniatka, ktoré začne v spánku krvácať. Nakoniec sa matná monotónnosť vidieckej španielskej siesty preruší krikom a dieťa zachránia. K tomu vidíme odkazy na jún 1940, titulky z novín o nemeckých vojskách, ktoré sa blížia k Španielsku.
Tretí z typov rozprávania Desiatich minút predvedie Werner Herzog vo svojom dokumente Starší o desaťtisíce rokov. Herzogových desať minút hovorí o objavení kmeňa Uru Euov roku 1981 v pralese medzi Brazíliou a Bolíviou, ktorý nepoznal kov. Objavenie kmeňa znamenalo zároveň jeho záhubu - ich organizmus nebol schopný odolať chorobám, ktoré sú pre nás bežné. Smutný vlastne nie je len ich osud, ale aj spôsob filmovej realizácie. Náčelník oslabený tuberou spieva a tancuje pred kamerou, pri záchvate kašľa ho nahradí jeho brat a kmeňový rituál dokončí. Západná kritika dnes pranieruje tento spôsob dokumentu ako podvedomý koloniálny pohľad - „zoologický prístup“.
Jim Jarmusch ponúkol v čierno-bielej cigaretovú pauzu filmovej herečky v prívese medzi nakrúcaním. A Wim Wenders umne, ale v podstate nezaujímavo vyrozprával historku muža, ktorý sa za volantom svojho auta ponáhľa k najbližšej klinike, omylom otrávený nadmernou dávkou halucinogénnych drog. Spike Lee v We Wuz Robbed zrekonštruoval prezidentské voľby v Miami v novembri 2000 ako volebný podvod. Jeho antipropaganda je jediným z príspevkov hľadania formy či pravdy, ktorý mal ambíciu presvedčiť nás o niečom.
Ani posledný film, príbeh čchena Kchaj-ka o strate osobnej minulosti v dnešnom Pekingu, nič nemení na tom, že to, čo tieto krátke filmy skutočné spája, nie je hlbokomyseľné motto, ale akási sama v sebe spočívajúca samozrejmosť či spokojnosť. Možno by to vyzeralo inak, keby priestor neboli dostali iba renomovaní režiséri.
