Divadelnú komédiu Osem žien nedávno spopularizoval úspešný francúzsky film plný renomovaných hereckých mien. Na Novej scéne sa v úlohách ôsmich žien podozrivých z vraždy jediného muža ocitne až šestnásť slovenských herečiek. Na snímke jedna z alternácií. (Stojace sprava Ľ. Vráblicová, D. Jurčová a Z. Mauréry, na pohovke sedia Z. Kronerová, E. Rysová a H. Mickovičová, na zemi sú B. Mišíková a D. Mackovičová.)
Budúci týždeň je na bratislavskej Novej scéne premiéra hudobnej detektívnej komédie 8 žien. Predstavenie je už teraz známejšie, ako býva pri divadelných tituloch zvykom. O reklamu sa mu postaral rovnomenný francúzsky film, ktorý bežal aj v slovenských kinách. Divákov lákali najmä protagonistky. Hrali, spievali a z vraždy boli podozrivé najznámejšie francúzske herečky ako Catherine Deneuveová, Fanny Ardantová, Isabelle Huppertová či Danielle Darrieuxová.
Jednou z veľkých devíz filmového predstavenia boli kostýmy. Krásne a elegantné, boli šik a mali vtip. Rovnako významnou zložkou by mali byť aj na Novej scéne. Tam herečky obliekla módna návrhárka Lea Fekete. Ako dopadla jej prvá skúsenosť s divadelnou činohrou?
Nápad osloviť nie kostýmového výtvarníka, ale človeka z módnej praxe, dostal režisér Roman Polák. Zdalo sa mu totiž, že Osem žien je predstavením, ktoré má šancu byť naozaj diváckym. Že by preniklo aj do života. Piesne, ktoré skomponoval Peter Mankovecký a otextovala Jana Beňová, by sa hrali v rádiách a dámy by začali nosiť šaty inšpirované modelmi herečiek.
„Leu Fekete som oslovil ešte skôr, ako som videl film. Nemal som o kostýmoch presnú predstavu, iba som vedel, že chcem, aby boli v štýle päťdesiatych rokov. V tom sa výrazne nelíšime od filmu. Ale keďže sme v divadle, naše kostýmy sú viac steatralizované. Nešlo nám o zrkadlový obraz filmu, ale aby sme z projektu, ktorý už má určitý európsky úspech, urobili divadelnú kriminálku s výraznými komickými a spevohernými prvkami, kde by hviezdami boli slovenské herečky – krásne a dobre hrajúce.“
Ako sa cíti režisér, keď má na javisku samé ženy, dohromady šestnásť, lebo všetky postavy sú alternované? Nie je to niekedy horor, toľko herečiek pohromade? „Nemyslím, že je to horor, v niečom je to aj lepšie ako s chlapmi. Ale je to ženský svet. Zvláštny a zaujímavý. Nesnažím sa ani tváriť, že som doňho prenikol. Jednoducho ho akceptujem.“
Aj šaty hrajú
Lea Fekete síce v minulosti už navrhovala kostýmy pre balet, operu aj film, Osem žien je však jej prvá činoherná skúsenosť.
„Ohromne som sa ponuke potešila, okamžite som odsunula všetky ostatné aktivity. Romana Poláka si totiž ako režiséra vážim. Napriek tomu, že sme sa zdravili, osobne sme sa nepoznali. Presne si pamätám naše prvé pracovné stretnutie. Pršalo a stretli sme sa u mňa v galérii. Začali sme sa nezáväzne baviť o móde a o módnej prehliadke. Potom ho potreba nikotínu vyhnala do kaviarne a tam sme sa už koncentrovane začali baviť o kostýmoch.“
Ako vyzerala spolupráca?
„Bolo príjemné, že bol otvorený tomu, čo som navrhovala. Keď som videla, že mi dôveruje, o to viac som sa uvoľnila a mala chuť tvoriť. Postupne som prichádzala s nápadmi, ktoré boli reakciami na jeho predstavy, ako by, povedzme, mohli šaty zahrať v rámci schodiska, ktoré je významnou súčasťou scény. Bavilo ma tiež, že práca bola veľmi tvorivá. Jeden kostým totiž hrá tak, aby to bolo troje rôznych šiat. Napríklad pri chyžnej Louise. Na záver sa ukáže v polohe, akú neočakávame – že je to riadna potvorka. Jej kostým je teda spočiatku dokonalý. Upravený, upätý aj s čelenkou, zásterkou, až v závere sa odhalia nečakané ženské prednosti.“
Ako v parížskom módnom dome 50-tych rokov
Kostýmy sú v štýle päťdesiatych rokov, na ktoré sa však výtvarníčka pozerá z uhla pohľadu súčasnej módy.
„Pre módu sú päťdesiate roky asi najkrajšími a vlastne sa z nich čerpá dodnes. Tú dobu som vždy chcela profesijne žiť, páči sa mi jej elegancia, noblesa. Človek sa nemôže vrátiť, ale cez predstavenie mi to osud akoby doprial. Zažívam pocit, akoby som tvorila pre parížsky módny dom tej doby, akoby som v salóne modelovala šaty priamo na postavu elegantnej zákazníčky. Bola by som veľmi rada, keby sa tá dávna noblesa preniesla aj do súčasného života. A nielen čo sa módy týka.“
Pri navrhovaní kostýmov si Lea Fekete stanovila dva ciele. Aby kostýmy herečiek vyzerali ako od reálnej módnej návrhárky tej doby, no zároveň, aby boli moderné. Nebála sa preto súčasných vzorovaných pančúch, topánky, bižutériu, látky, všetko nakupovala v bratislavských obchodoch.
„Bála som sa, že k šatám nezoženieme vhodnú obuv. Že kostýmy sadnú, ale kde zoženiem topánky ako z päťdesiatych rokov? No v obchodoch, akoby zázrakom, všetko bolo. Od čižmičiek pre chyžnú, ktoré sú vysoké šnurovacie, s úžasným podpätkom, až po lodičky s dnes opäť moderným skoseným podpätkom.“
Slovenské obchody stále brzdia rozlet
Lea Fekete vymyslela novú podobu herečiek od hlavy po päty. Nielen oblečením, určila tiež, ako budú nalíčené, učesané. Nebrzdil ju v tvorivosti obmedzený divadelný rozpočet, s ktorým sa predsa len ťažšie šije, ako keď to platí Dior?
„Naopak, aj to bola výzva. Nie je umenie urobiť za veľa peňazí veľké veci. Umenie je správne posúdiť i to, kde sa dá ušetriť a pritom to neublíži, a na druhej strane vedieť, kde nie je na mieste, aby sa šetrilo. Nebrzdili ma ani tak peniaze, ako skôr realita slovenských obchodov. Že sme, povedzme, vybrali nejakú látku a zrazu jej nebolo dosť. Bohužiaľ, stále to nie je tak – tu to nemajú, nevadí, zajtra zájdem inam.“
Hoci premiéra je predo dvermi a vtedy už tvorcovia bývajú nervózni a vyšťavení, Lea Fekete srší energiou. Divadelná práca jej sadla. Priznáva však, že je trochu smutná. Prečo?
„Osem žien som robila s rovnakou vnútornou energiou a chuťou ako kostýmy k filmu Modré z neba. Veľmi ma to bavilo, stále mám pocit, že by som ešte chcela tvoriť. Už by som ani nemusela chodiť do divadla, ale mňa to tam stále ťahá, ešte dolaďovať, vymýšľať detaily. Je mi strašne ľúto, že pre mňa sa už práca končí, kým pre herečky sa to premiérou iba začína.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER
