Preslávil sa vďaka filmu Kdo chce zabít Jessii? s Olgou Schoberovou.
Koncom šesťdesiatych rokov nemal konkurenciu. Ilustroval slávne komédie Kdo chce zabít Jessii? a Čtyři vraždy stačí, drahoušku. Mať komiks od Karla Saudka patrilo k móde. Potom sa všetko zmenilo. Kresliar sa dostal na zoznam zakázaných autorov. Dnes má navyše problémy s alkoholom. „Prestanem, nemám dôvod piť,“ povedal pri rozhovore, ale dlho pri svojom historickom rozhodnutí nezostal.
Oči mu zažiaria zvláštnym svetlom, keď sa spomenie jeho brat Jan. Sú jednovaječné dvojčatá, ale Karel je od svojho brata fotografa o niekoľko minút starší. „Jan má z tohto faktu celoživotnú traumu. Bol až tým druhým,“ potuteľne sa smeje Karel. Ich vzťah je prípad pre psychológa. Chvíľu sa majú radi: „Mávali sme rovnaké sny. Raz som šiel za bratom a on sa v rovnakej chvíli vydal za mnou. Stretli sme sa presne v polovici cesty. Minule mi zase zavolal a pýtal sa ma, ako sa mám. Aj ja by som mu zavolal, ale nemôžem, pretože zásadne neberie telefóny.“ Inokedy sa zase nemôžu ani vidieť: „Nechápem, prečo ma ohovára po novinách. Osud mu to pri jeho Sáre a vlastne všetkých ženách vrátil aj s úrokmi.“
Saudek&Saudek
Josef Koudelka, Josef Sudek a Jan Saudek – českí fotografi, ktorí prerazili do sveta. V encyklopédiách je posledne menovaný zapísaný ako človek s vlastným štýlom „de Saudek“. To sa v Čechách doteraz podarilo len Alfonsovi Muchovi. Hovorí sa, že niektoré z Janových fotografických aktov vymyslel jeho brat. Je pravda, že Jan len vyfotografoval to, čo brat namaľoval?
„Brat sa vždy pridržiaval toho, čo som mu navrhol,“ hovorí Karel. „Občas mal vo svojich názoroch odborný zmätok, pretože kadečo nepoznal. Je pravda, že som mu vymyslel rôzne fotografie. Napríklad túto…“ (Saudek ukazuje akt, kde je nahá žena veľkolepých tvarov) „… tá mala nadmerný zadok, až sa moja myseľ upierala k bohu.“
V poslednom čase sa čoraz viac ozývajú kritici, že Jan Saudek už nie je ten originál, aký bol pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. Je to aj tým, že bratia už nespolupracujú? Karel Saudek si tým nie je istý. „Súhlasím však s faktom, že sa opotreboval. Všetko ukázal, tak čo s tým teraz? Len sa opakuje, snaží sa, ale jeho kompozície sú zložité, neschodné a nepozerateľné.“
Obrázky z väzenia
Karel Saudek s obľubou tvrdí, že ak je jeho komiks s niečím príbuzný, tak s filmom. Keď povie film, myslí taký, v ktorom sa stále niečo deje, ukazuje a hýbe. Inak povedané, Saudkove obrázky vyvolávajú silné emócie.
„Nikdy som si o sebe nemyslel, že som umelec. Pracujem intuitívne, nemám žiadnu školu okrem základného vzdelania. V pätnástich rokoch som šiel do práce. Robil som pomocného robotníka na stavbe a pritom som neustále maľoval. Na verejnosti som vystúpil pomerne neskoro, v roku 1966, to som už mal tridsaťjeden. Urobil som vtedy kresby do filmu Kdo chce zabít Jessii. Vybral si ma autor scenára Miloš Macourek. Veril, že Olinku Schoberovú dobre vystihnem.“
Obrázky pre kultový film Václava Vorlíčka však robil vo väzení. V roku 1964 ho udal jeden muž a urobili mu domovú prehliadku. Zhabali mu portréty nahých žien a odsúdili za paragraf 224 – ohrozenie mravnej výchovy mládeže. „To sa však nesplnilo, pretože dievčatá, ktoré pozvali na výsluch, mali oveľa viac ako osemnásť,“ povedal nedávno v rozhovore pre MF Dnes. „K tomu mi chceli pridať znásilnenie, lenže dievča, ktoré prehovorili, aby svedčilo proti mne, bolo pannou. Zistil to až súdny lekár. I tak som si odsedel päť mesiacov.“
Karel Saudek vo väzení veľa maľoval. Poverili ho funkciou výtvarného redaktora a dostal komôrku vedľa záchoda, kde Milošovi Macourkovi robil skice k filmu. Jeden veliteľ ich vynášal von.
Komiks ako hra
Prvé stretnutie Saudka s komiksom sa datuje ešte do čias prvej republiky. Vtedy ich vychádzalo pomerne dosť. Ale potom prišla druhá svetová vojna. Nemci zakázali zábavu, komiks sa zrušil hneď v prvej vlne. Po vojne mu prichádzali od príbuzných z Ameriky balíčky zabalené do nedeľných príloh amerických novín.
„Už vtedy vyzerali rovnako ako dnes. Nájdete v nich napríklad desať strán komiksov, pričom množstvo z nich vychádza už desiatky rokov. Často ich kreslia synovia vtedajších maliarov, ktorí s nimi začínali – tak napríklad Blondie, Dick Tracy, našlo by sa ich oveľa viac. Komiksov je množstvo druhov. Jeden seriál je sentimentálny, iný dobrodružný alebo humoristický. Seriáloví hrdinovia tiež starnú, ale pomalšie ako skutoční ľudia. Niektorí zase nestarnú vôbec – Charlie Brown je rovnaký chlapček, aký býval v roku 1950, keď s ním Charles Schulz začínal. Seriály sú v Amerike mimoriadne populárne. Ľudia si noviny najprv otvoria na mieste, kde sú komiksy, a až potom sa pozrú na spravodajstvo.“
Komiks je pre Karla Saudka hra. Prízvukuje, že sa v nej dá nájsť aj množstvo odkazov svetovo uznávaných intelektuálov, ale je to najmä hra. „Ale nie je hra pre ži-vot človeka dôležitá? Hrám sa a chcem, aby sa zabávali aj ľudia.“
Ženy a peniaze
Karel Saudek dáva svojho kresliarskeho génia aj do služieb ľudovejším režisérom – nedávno spolupracoval na filme Kameňák Zdeňka Trošku. Prečo? „Maľujem pre peniaze. Moja žena totiž vyrába také dlhy, že ich už musím vyplatiť. Hana je skvelá. Priamo mi povedala, že si za môj honorár kúpi šminky.“
Ženy sú Saudkovým veľkým magnetom. Za najlepšiu prácu všetkých čias považuje objednávku pre jeden honosný verejný dom na Vinohradoch. Maľuje dievčatá. Okolo deväťdesiat. Portréty chcú ukazovať na internete, ale manželia ich nemajú spoznať. Preto ich kreslí podľa fotografií, na ktorých sú v šatách. Saudek fantazíruje a systematicky ich obnažuje. Dievčatá si myslia, že Saudek to robí z nadšenia, ale on tvrdí, že je to len pre peniaze.
Do verejného domu? Iba s vlastnou ženou!
Karel Saudek je za svoju službu pozvaný do verejného domu. „Päť si ich môžem vybrať a pritom jesť, piť a hodovať,“ hovorí. „Pozvanie ma, pochopiteľne, hreje, ale asi tam nepôjdem. Iba ak sa pozdraviť s dievčatami, ktoré som už nakreslil. Už mám vyše polovice, ale ony sa striedajú, prichádzajú nové, niektoré majú pracovný úraz a idú na materskú. Keby som tam predsa len išiel, veľmi rád by som zobral so sebou aj svoju ženu, aby dievčatá videli, že tam nejdem z núdze. Ona im vo svojej päťdesiatpäťke môže dobre konkurovať.“
Ženy a Saudek – večná téma. Lichotí však najmä svojej žene. Robí to zištne. Ak s ním vydržala štyridsať rokov, želá si, aby to potiahla až do konca. „Je to skvelá gazdiná, samozrejme, občas ma zotrie, chlapi zle nesú také poníženie, ale inak sa o mňa starostlivo stará, varí, smaží, dusí… najmä mňa. Nech je, ako chce, život bez nej by pre mňa nemal žiadny zmysel.“
