Nobelovu cenu za literatúru dotovanú sumou 1,1 milióna eur získal vlani prvýkrát v histórii maďarský spisovateľ. Imre Kertész sa narodil v roku 1929 v Budapešti, v štrnástich ho deportovali do Osvienčimu. Prežil niekoľko koncentračných táborov, domov sa vrátil v roku 1945. Pracoval vo fabrike, neskôr v tlačovom stredisku ministerstva priemyslu. Písal lacné hudobné veselohry, medzitým však preložil do maďarčiny významné diela Fridricha Nietzscheho či Sigmunda Freuda. Myšlienka na prvý román Bezosudovosť v ňom dozrela v roku 1960. Písal ho však trinásť rokov. Ako o jednom z vrcholných diel maďarskej postmoderny sa o ňom začalo hovoriť až v 80-tych rokoch. Román je písaný očami deportovaného nevinného chlapca, ktorý nemá ani potuchy o skutočnostiach a nemôže predvídať, ako sa dá prispôsobiť nevyhnutnej situácii. Imre Kertész o svojom diele hovorí: „Možno je uhol pohľadu iný preto, lebo v ňom chýba žiaduca morálna rozhorčenosť či metafyzické protestovanie. Chcel som čitateľa traumatizovať. Koncepcia mojej knihy je vystavaná na tom, že strach a strata pôdy pod nohami, ktorá chýba u malého rozprávača, sa má dostaviť u čitateľa. Chcel som to dosiahnuť umeleckými, nie didaktickými prostriedkami.“ V slovenčine vyšiel jeho román Kadiš za nenarodené dieťa a kniha esejí Vyhnaný jazyk.