Koloman si rozumie najmä so sestričkou Adriankou. FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
Zima na prelome rokov 2001 a 2002 bola mimoriadne chladná. Väčšina bytov vo Veľkom Krtíši zapínala radiátory naplno. V byte, kde žil malý Koloman Bartoš so svojimi rodičmi a súrodencami, sa nekúrilo. Na zemi v chodbe sa vytvorila ľadová plocha, kde sa dalo korčuľovať. O domáce klzisko však žiadne z detí nestálo. Choré a premrznuté sa túlili pod tenkými prikrývkami. Najhoršie zo súrodencov dopadol v tom čase sedemročný Koloman. Pre rozsiahle omrzliny mu vlani v januári museli v Košiciach amputovať obe nohy poniže kolien. Niekoľko dní visel na hranici medzi životom a smrťou. Drobné telo sa však z rán dokázalo vyliečiť neuveriteľne rýchlo.
Prípad Kolomana sa však zďaleka neskončil, rany od života dostáva naďalej. Jeho rodičov odsúdili na sedem a pol roka v tretej nápravnovýchovnej skupine, Kolomanova výchova vyvolala v rodine obrovské spory. Boj o chlapca rozdelil Kolomanovu babku Emíliu Bartošovú a jej sestru Natašu Vaszondiovú. Tá sa o Kolomana vzorne starala, keď sa vrátil z kúpeľov. Ataky rodiny však už psychicky neuniesla a pod tlakom sa práva na výchovu Kolomana vzdala. Dnes je rozhodnutá bojovať nanovo a prípadne aj obnoviť súdne rozhodovanie o výchove chlapca.
Prípad primárom otriasol
Kolomanov otec Miroslav bol vraj ako dieťa celkom obyčajný chlapec. Zmenilo sa to, keď odišiel na vojnu. Tu podľa slov jeho matky začal mať vážne psychické problémy. „Neverili sme, že sa nám taký vrátil domov. Nebola s ním reč. Neovládal už ani základné hygienické návyky, potrebu urobil kdekoľvek. Potom si v Modrom Kameni našiel ženu, čo mu to všetko trpela. Začal byť čudný, časom sme s nimi prerušili kontakty. O tragédii jeho detí sme sa dozvedeli až z televízie,“ hovorí matka Emília.
Mladý pár starostlivosť o šesť detí nezvládal. Chodili zanedbané, špinavé, podvyživené. Šťastie malo iba najstaršie, ktoré žilo u babky. Aj keď Miroslav každé ráno chodil zbierať niečo na zakúrenie, na zohriatie to nestačilo. Koloman a jeho súrodenci niekedy spávali na sánkach, prikrytí tenkými dekami. Bývali hladní. Kolomanove nohy mrzli postupne niekoľko dní, strácal v nich cit. Namiesto toho, aby ho rodičia ihneď odniesli k lekárovi, balili mu ich a ohrievali v rúre.
Primár detského oddelenia veľkokrtíšskej nemocnice Július Boldiš nám krátko po tragédii povedal, že prípad otriasol aj ním, hoci už videl všeličo. Malého Kolomana prijali vo veľmi zlom stave, doslova v ohrození života. Aj preto sa rozhodli previezť ho do košickej nemocnice, kde majú kvalitné prístroje. Nasledujúce hodiny zvádzal Koloman boj o život. Jeho stav bol niekoľko hodín kritický, bojoval s celkovou sepsou organizmu. V týchto prípadoch býva úmrtnosť pomerne vysoká. Útly chlapec však boj nevzdal a nakoniec ho vyhral. Jeho stav sa rýchlo zlepšoval.
Krátko po hospitalizácii Kolomana prijali na detské oddelenie veľkokrtíšskej nemocnice aj ďalších súrodencov. Deväťročného Jarka, päťročnú Milku, trojročnú Adrianu a iba ročného Adriána. Trpeli katarmi horných ciest dýchacích, zápalmi pohlavných orgánov, svrabom, podvýživou a omrzlinami. V nemocnici deťom museli ostrihať vlásky, lebo boli zavšivavené. Spočiatku boli zo všetkého vystrašené, no neskôr sa tešili z toho, čo iné deti ani nevnímajú. Spali v teple a mali čo jesť. Dnes deti opatruje stará matka s výnimkou najmenšieho, ktorý je v detskom domove.
Na protézach dokáže aj poskočiť
Kolomanov smutný prípad pohol mnohými ľuďmi. Dostával množstvo balíkov s hračkami a oblečením.
Prvýkrát sme ho navštívili vlani v lete. Žil v čistom panelákovom byte u svojej tety Nataše Vaszondiovej a jej druha Jozefa Číka. Na prvý pohľad bolo vidno, že sa mu venujú.
Bol pekne oblečený, mal dostatok jedla. Teta, ktorú volal mamina, mu každý večer umývala kýpte nôh repíkom a natierala masťami. Rýchlo sa naučil používať protézy a dokázal si na nich aj poskočiť a kopnúť do lopty. Občas zlostil a vtedy mu Nataša priložila na zadok. Vedela veľmi dobre, po ktorej strane mu môže buchnúť. Tú druhú má totiž poškodenú. Brali mu z nej kožné tkanivo na plastiku kýpťov nôh.
„Natrápili sme sa s ním poriadne, lebo sa stále chcel hýbať. Ale protézy ho niekedy boleli, a tak sme nechceli, aby sa veľmi unavil. Kadejako sme sa ho snažili zabaviť, na striedačku sme mu s druhom čítali.“
Pani Nataša je bezdetná a na Kolomanovi lipla od detstva. Často bol u nej aj pred tragédiou celé týždne. To jej časť rodiny nevie odpustiť. Vraj Kolomana navádzala, aby rodičov neposlúchal, lebo ho chcela pre seba. „Sú to hlúposti. Mám ho veľmi rada a dobre som videla, čo sa v ich rodine deje. Že tam o deti nik nejaví záujem,“ hovorí Nataša.
Na jeseň minulého roka začal chodiť Koloman do prvej triedy na špeciálnej základnej škole. Nataša sa na to tešila. Spory so sestrou, chlapcovou starou mamou, však narastali. „Bola som na tom psychicky veľmi zle, už som ten tlak neuniesla. Výchovy Kolomana som sa vzdala, lebo som už nemala sily bojovať. Dnes to veľmi ľutujem a budem o neho bojovať nanovo,“ hovorí Nataša.
K sestre ho odniesla v marci. Odvtedy ho nevidela. Sestra jej sľúbila, že od piatku do pondelka jej ho vždy bude dávať. Neskôr s tým už nesúhlasila. Pani Nataša nevidela Kolomana, lebo sestry medzi sebou nekomunikujú. Nataša obviňuje Emíliu, že starostlivosť o Kolomana nezvláda, Emília zas o Nataši hovorí, že je alkoholička. Obe svorne tvrdia, že im nejde o peniaze, ktoré na chlapca dostávajú. Vraj tých 1030 korún a dvesto korún kompenzačné by ich z biedy nevytrhlo.
Do školy na veľkom bicykli
Koloman žije od marca u starej mamy Emílie Bartošovej. Pani Emília doteraz žiadnych novinárov do bytu nepustila. „Nechcem, aby sa o nás vypisovalo. Už sme si prečítali toľko neprávd,“ hovorí.
Nakoniec nás však predsa pozve ďalej. V priestrannom trojizbovom byte má vyriadené, deti sa hrajú v samostatnej izbe. Už takmer šesťdesiatnička má na pleciach štyri deti od jedenástich do štyroch rokov a invalidného manžela po porážke. S deťmi jej pomáhajú dvaja synovia, ktorí s ňou žijú.
Predovšetkým s Kolomanom, ktorého treba každý deň vodiť do školy. Keďže sám by ten kilometer na protézach nezvládol prejsť, chodieva na bicykli s prídavnými kolieskami. Lepšie sa mu tlačia pedály, ako by mal chodiť. Do školy ho vodí hlavne ujo Boris, babka zostáva doma s Kolomanovými sestrami Adrianou a Milkou.
„Nie je pravda, z čoho ma sestra obviňuje, že by deti nemali čo jesť. Je pravda, že nie vždy mám peniaze na keks do školy, dám im potom rožok a čaj,“ hovorí. V najnutnejších prípadoch, keď rodine dôjdu peniaze, zájde do záložne. Ale ešte sa podľa nej nestalo, že by deti hladovali.
Pýtame sa Kolomana, ako mu to ide v škole. Ihneď vyťahuje malý slovníček, kde kraľujú najmä včielky. Sem-tam aj poznámka triednej učiteľky, že cez hodinu vyrušuje a občas aj grgá. Asi je to jeden zo zlozvykov, lebo to skúša aj doma. Ujo ho však hneď napomenie. Emília ukazuje na izbu, kde sa hrajú deti a kde majú pri okne uložený rozložitý Kolomanov bicykel. „Zaberá nám pol izby, deti sa o chvíľu nebudú mať kde hrať. Prosila som mesto, aby nám dalo voľné pivničné priestory, ale zatiaľ sme nepochodili,“ hovorí.
Na otázku, či by pre Kolomana nebolo najlepšie, keby sa sestry pomerili a Nataša by jej s výchovou Kolomana pomohla, iba pokrčí plecami. Nevraživosť medzi nimi presiahla únosnú mieru. Možno aj z toho je Koloman zneistený. Jeho smutný príbeh pokračuje.
