. Halina Pawlowská sa vo svojej relácii priznala, že ona ňou trpí tiež. Na spoločenských večierkoch vraj pri rozhovoroch so známym človekom rozmýšľa, koľko jeho mediálna tvár na titulke predala výtlačkov. Juraj Kukura si zasa z tesnej divadelnej šatne odniesol zvyk rozprávať sa s človekom nie tvárou v tvár, ale cez odraz v zrkadle. Známy bratislavský zubár, vynikajúci a vyhľadávaný nielen ako odborník, ale aj ako spoločník, bonviván par excellence, vítal hostí už pri výťahu. Povinným rituálom po prekročení prahu bytu bolo vojsť do kúpelne pod dobré svetlo, kde upravené dámy a ctení páni povinne otvárali ústa a ozrejmovali stav svojho chrupu. Spolu s odborníkom museli nahliadnuť aj členovia rodiny i ostatní hostia. Vo výbere vám dnes ponúkame redaktorku, lekára, módnu návrhárku aj herečku s ich profesionálnymi deformáciami.

Pozitívna deformácia

"Pri slovnom spojení profesionálna deformácia si ihneď predstavím pokladníčku či predavačku v Carrefoure," usmieva sa módna návrhárka Lea Fekete. Sama sa totiž stále necíti byť profesionálne deformovaná. "Nič doma nezašívam," hovorí. Skôr sa cíti byť pozitívne profesionálne deformovaná v tom, že je pre ňu jej práca súčasne obrovským hobby. Už roky robí módu, šije pre dámy exkluzívnych mien. Vyhľadáva ju Kamila Magálová, Milka Vášáryová, Anka Šišková, Szidi Tobias či Jana Kirschner. "Je však pravda, že sa mi stáva, že na večierkoch posudzujem profesionálnym okom šaty aj celkový vzhľad. Potom si to však rýchlo uvedomím a poviem si, že najdôležitejšie je, aby človek vyžaroval čaro svojej osobnosti, pozitívne vlny a dobrú náladu. Niekedy som ochotná tolerovať aj isté prehrešky, ak je človek vo svojom vnútri plnohodnotný." Tolerantná módna návrhárka totiž zastáva názor, že ženy, ktoré vedia, čo chcú, čo je ich profesia a ženská osobnosť, tie na sebe pracujú. Za istú profesionálnu deformáciu považuje aj fakt, že je jej šatník veľmi úzky. "Baví ma hra v minimalizme. Obľubujem čiernu aj preto, že som príliš preťažená farebnosťou, ktoré navrhujem pre iných."

Pri čítaní maľuje

Pôvodne prekladateľka a redaktorka Hilda Holinová pracovala dlhé roky v Novinárskom študijnom ústave vo výskume zameranom na detského čitateľa, poslucháča a diváka. "Naplno som sa k prekladom z francúzštiny a redaktorskej práci vrátila vo veku, keď sú už deti odrastené a človek robí naozaj len to, čo ho teší," hovorí dnes zodpovedná redaktorka mnohých kníh. "Prekladateľ je ako autorova opica - musí robiť rovnaké grimasy. Za profesionálnu deformáciu však považujem skôr to, keď človeku povolanie prerastie do súkromného života a už nepustí. Pravdaže, aj ja ňou trpím. Všímam si všetky texty okolo seba, aj tie na plagátoch. Najmä, keď cestujem v MHD. Aj teraz pred chvíľou som videla reklamu na spray: Tak malý a tak veľa vydrží. Zas ma bodlo pri srdci, veď má byť taký malý. Asi to robia ľudia dosť negramotní alebo takí, ktorí si na tom nedávajú záležať," hovorí Hilda Holinová, ktorá naozaj nie je žiadnou jazykovou puristkou a pokojne vám prezradí recept na šalát, v ktorom si máte majonézu "roztentočkovať" s kečupom. Hovorový jazyk však striktne odlišuje od písaného textu, aj keď "niektoré pravidlá slovenského pravopisu mi pijú krv. Napríklad slovo napomáhať sa musí podľa pravidiel spájať s genitívom, teda napomáhať dobrú vec. Je to veľmi neprirodzené. Kto to tak hovorí?"

Aj doma majú s Hildou Holinovou "jazykové okienka". "Všetkých usmerňujem. Najstrašnejšie je to však s čítaním. Vezmem si noviny, časopis alebo knihu a okamžite musím nahlas komentovať, aké nemožnosti sú tam popísané, čo ten redaktor dočerta robil, že nechal toľko chýb. Rozčuľuje ma nedbanlivosť, nie je možné, aby sa písali ypsilonkové chyby v tlačenom texte, veď aj deti na prvom stupni základnej školy za to dostávajú päťky! Ja čítam a zároveň maľujem do knižky. Schmatnem ceruzku a dopisujem priamo do knihy výkričníky a otázniky. Možno pri čítaní kníh, ktoré som ja už čítala, sa moja dcéra naučila redigovať. Študuje scenáristiku, ale už má za sebou pár úspešných prekladateľských a redaktorských prác."

V garáži má ruky mŕtvych

Špičkový odborník na chirurgiu a mikrochirurgiu ruky Ladislav Košťál je v súčasnosti aj veľmi známy a vyhľadávaný plastický chirurg. Už od strednej školy vedel, čím sa chce v živote zaoberať. "Ruka je nesmierne zložitý orgán, ktorý hrá v dennom živote obrovskú úlohu. Dá sa ňou pohladiť, aj udrieť. Rukami vyrábame hodinky, tvoríme rytecké práce aj operujeme," hovorí chirurg o svojej celoživotnej vášni. O profesionálnych deformáciách si však myslí, "že s vekom od nich človek upúšťa. Voľakedy, vo veku, keď človek neustále naberá nové vedomosti a má pocit, že potrebuje vedieť čoraz viac, som sa sústavne prehrabával v literatúre a študoval som. Najdôležitejšie bolo dokonalne vniknúť do anatómie. A tak moji kamaráti patológovia vždy, keď sa u nich ocitol nejaký chudák, ktorého prešiel vlak a nikto sa k nemu nehlásil, mi automaticky dávali všetky ruky do nádoby s formalínom. Doteraz mám v garáži odložené nejaké ruky." Čas, keď sa v rodine skončili povinnosti a v pokoji si vytiahol ruku z formalínu, aby ju na drevenej doštičke pitval a študoval, však vraj patril mladosti. "Teraz to už nerobím. Mám vypreparované kostrové pozostatky z tých čias, napríklad skelet celej ruky, ktorá bola amputovaná. Istým spôsobom sa dá povedať, že momentálne som profesionálne vedený akurát k tomu, že si niekedy v spoločnosti všimnem zaujímavé ruky. Veď sú aj umelci - fotografi, ktorý sa sústredene zaoberajú fotografovaním rúk. Ale o chiromantiu sa naozaj nezaujímam. Zaoberám sa ďaleko tvrdšou realitou."

Na Slovensku po francúzsky

"Tak, ako v iných povolaniach aj u nás existuje profesionálna deformácia, najmä preto, že pri príprave nových inscenácií žijeme tou prácou priamo kolektívne," potvrdzuje členka činohry SND Eva Mária Chalupová. V časovom rozpätí neraz aj dvoch mesiacov ide všetko ostatné u pani Chalupovej nabok. Dôležitá je postava, úloha, ktorej sa oddá a vdýchne jej dušu. V uplynulých rokoch sa jej tak darilo vžívať sa do postáv predstavení činohry SND, kde využila svoju plynulú francúštinu. Jej dokonalý francúzsky prízvuk využili aj filmári. "Boli predstavenia, v ktorých som inak ako po francúzsky nepovedala ani vetu." Odtiaľ si Eva Mária Chalupová odniesla zvyk srdečne sa zdraviť na ulici Bon jour. "Je to aj pozostatok z môjho pobytu a pôsobenia vo Francúzsku, v šesťdesiatych rokoch. Mala som angažmán v divadle a okrem umenia a kultúry ma veľmi ovplyvnil pohodový spôsob života. Francúzi sa totiž zdravia na ulici aj s ľuďmi, ktorých poznajú iba z videnia. Tento pekný zvyk a milé medziľudské vzťahy túžim odvtedy implantovať aj doma," hovorí dáma, ktorú kolegovia volajú Bonjourka.

Autor: Text: Tina Čorná, Barbora Laucká Foto: Pavol Safko, Peter Leginský, Desana Dudášová (2)