Ak David Albahari (1948) patril už v polovici sedemdesiatych rokov medzi najvýraznejšie osobnosti mladej juhoslovanskej prózy, stalo sa tak zaslúžene: bolo to jedno z mnohých mien a nádejí literatúry v krajine, ktorá mala to šťastie, že nikdy nestratila kontakt so svetom a jej umelci mohli využívať slobodu a výhody z nej plynúce, o ktorých sa našim autorom ani nesnívalo. Napokon už vtedy som takto vnímal Albahariho súčasníkov, postmodernistických výtvarníkov, ktorí v Bratislave vystavovali pred takmer pätnástimi rokmi. Deti šťasteny. Ale to sa malo zmeniť.
Problémy zákonite prišli: všeobecne po rozpade komunistického východného bloku a po rozpade Juhoslávie zvlášť. Krvavému násiliu, ktoré sa na Balkáne vtedy rozpútalo, do dnešných dní nie je koniec. Kolóny utečencov z toho či onoho kraja patria k najcharakteristickejším obrazom z týchto krajín, v ktorých násilie exploatuje a neexistuje strana, ktorá by sa na ňom nepodieľala a bola celkom nevinná. Konflikt zasiahol každého.
Slová účasti a solidarity sú iste namieste, ak máme na mysli Albahariho životné osudy. No pretože ide o román a problematiku umeleckú, musíte, dámy a páni, prepáčiť: kritik obracia list. Nie hádam preto, že by zistil autorovu snahu priživovať sa na aktuálnej politickej tematike, to nie. Téma je vedľajšia, vzťahuje sa to i na poetiku tzv. postmodernú. Autorova hlavná postava nesie síce všetky znaky autobiografickosti, ale je to predovšetkým nešťastný človek hľadajúci druhý domov a s nechuťou pozorujúci západných intelektuálov cudzopasúcich (a zviditeľňujúcich sa) na takzvanom balkánskom konflikte. Aj tu neostáva iné než súhlasiť.
Jediné, čo prekáža, je literárna stránka celej tej záležitosti nazvanej Snežný človek, akási poklesnutosť ducha, ktorý je premožený nudou a banalitami a zúrivo odmieta nielen každú dobročinnosť (to je naopak výsada vznešených ľudí!), ale i každú solidaritu a pomoc. Únava, prejavujúca sa v nekonečných popisoch.
O živote začínajúcom od prvej stránky a znova. Je tu celkom pohodlná nová existencia na univerzite, ale hlavná postava univerzity smrteľne nenávidí. Exil, i keď celkom luxusný, je peklo a peklo, ako z klasika vieme - sú to druhí. Chtiac-nechtiac musíme porovnávať, napríklad s takým Célinom, ktorého meno sa v románe mihne, podobne ako Nabokovovo.
Prvý musí utiecť zo svojej krajiny a prechádza Nemeckom v preplnených vagónoch (pokiaľ práve nie je nálet) alebo peši. Prežíva apokalypsu a čo viac: hovorí o nej, je literárne na úrovni svojich čírych emócií a svojho strašného zúfalstva. Druhý, Nabokov, sa snaží byť nad skutočnými i mediálnymi problémami doby. Tu skôr konštatujeme spisovateľský narcisizmus, pozorovanie sa v zrkadle: „Ohmatal som si tvár: úsmev napokon zmizol, ale vrásky už nie.“ Sú to reflexie zodpovedajúce skôr starnúcej filmovej hviezde, o ich autenticite síce nepochybujeme, ale aj vieme, že ustavičné samopozorovanie autora ničí čitateľov súcit a empatie vôbec.
„Prázdnota nie je vždy ľahká, pomyslel som si, dutina neznamená vždy absenciu. Kedysi by som po takýchto myšlienkach utekal k písaciemu stolu alebo k najbližšiemu listu papiera a zapisoval by som si ich.“ Ale dobré predsavzatie odložil bokom a urobil to, lebo čítame tieto reflexie, ktoré našťastie neodrážajú nič mimoriadne, takže netreba hĺbať nad ich skrytým zmyslom. Ale udávajú tóninu románu bez výrazného príbehu a z väčšej časti nevydareného.
JIŘÍ OLIČ
(Autor je básnik, literárny a výtvarný kritik)
