Javier Solana (vpravo) má do júna predložiť prvý návrh bezpečnostnej stratégie Európskej únie.
FOTO- REUTERS
predstaviteľ únie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana dostal za úlohu predložiť prvý návrh koncepcie na júnovom summite v gréckom Solúne.
Spoločná bezpečnostná politika je métou únie už niekoľko rokov, potreba jej formulovania sa však opäť naplno ukázala počas irackej krízy, keď Európa vysielala veľmi rozdielne signály a v jej vnútri začali dokonca vznikať bloky krajín s vlastnými predstavami o spoločnej bezpečnosti. Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Luxembursko veľmi intenzívne pracovali na spoločnej obrannej iniciatíve, označovanej miniNATO, ktorú Američania, ostatná časť Európy a NATO odsúdili ako pokus o utváranie duplicitnej, a navyše podozrivej inštitúcie.
Táto iniciatíva, o ktorej potrebnosti a efektívnosti možno s úspechom pochybovať, však mala istý pozitívny efekt. Rozprúdila debatu o spoločnej bezpečnostnej politike a prinútila európskych lídrov ku konkrétnym činom.
Európa, totiž na rozdiel od Ameriky, nemá presne zadefinované, čo treba považovať za hrozbu, ako posudzovať mieru závažnosti teroristických hrozieb či regionálnych konfliktov. Jednoducho povedané, Európanom nie je jasné, kedy, za akých okolností a proti komu majú v prípade svojho ohrozenia použiť silu.
Európa, na rozdiel od Ameriky, ktorá po 11. septembri prijala pomerne kontroverznú doktrínu preventívneho útoku, však nehovorí jednotným hlasom. Jednotlivé európske krajiny majú odlišné názory na súčasné svetové hrozby, niektoré majú silne vyvinutú averziu proti použitiu sily, iné, jednoducho, nechcú ďalšie výdavky na obranu a starý kontinent má v pamäti aj svoje zlyhania vo viacerých krízových oblastiach.
Preto formulovanie spoločnej bezpečnostnej stratégie nebude jednoduché. Aj stretnutie na gréckom ostrove Rodos ukázalo, že napriek deklarovanému úsiliu o zahladenie sporov medzi európskymi hráčmi po irackej vojne existujú medzi nimi priam fundamentálne rozpory.
Týkajú sa predovšetkým vymedzenia Európy voči Amerike. Kým časť Európy hovorí o tom, že Američania sú partneri, časť ich vníma ako ohrozenie.
Nemenovaný európsky diplomat to pre internetové periodikum Euobserver povedal presne: aby sa Európa vedela brániť proti reálnym hrozbám, musí sa prestať báť predstavy hrozby z Washingtonu.
JANA MIKUŠOVÁ
Ministri hovorili aj o Iraku a Blízkom východe
Európski ministri zahraničných vecí sa na neformálnej schôdzke venovali aj irackej kríze a Blízkemu východu.
Vojna v Iraku, ktorá Európu rozdelila, sa skončila, ale Európania nie sú jednotní ani v tom, čo bude nasledovať. Tí, ktorí odmietali spojenecký zásah v krajine, nie sú spokojní s návrhom, aby sa Irak rozdelil na tri vojenské sektory a spravovali ho niektoré spojenecké štáty. Grécky minister zahraničných vecí Jorgos Papandreu však tvrdí: „Nemyslíme si, že by nás táto vec mohla rozdeliť.“ Povedal tiež, že Európa sa teraz musí pýtať samej seba, ako môže Iraku pomôcť.
Európski šéfdiplomati podporili aj tzv. cestovnú mapu - teda plán na utvorenie palestínskeho štátu do roku 2005. Únia je jedným z autorov tohto projektu. Ministri však v rozpore so stanoviskom Američanov a Izraela vyhlásili, že plán by sa nemal spájať s úsilím o vylúčenie Jásira Arafata z mierového procesu.
(mik, reuters)
