Ubezpečenie, že iniciatíva nie je proti NATO, samozrejme, odznelo. Nedáva však odpoveď na základné otázky: Načo? Prečo? V koho prospech? Má Európa zásadne iné záujmy ako USA, ktoré musí obhajovať? Ak áno - aké? Je obraz planetárnej bezpečnosti pohľadom z Bruselu iný ako z Washingtonu? Ak áno - sem s ním. Hájime iné hodnoty, máme rozdielne ciele? A má Európa silu tvarovať zemeguľu podľa svojho gusta aj separátne od USA?
Odpovede neexistujú. Existuje iba názor Jacquesa Chiraca z nedávnej polemiky s Tony Blairom. Britský premiér tvrdil, že „Európa a USA by mali fungovať ako jednopolárny svet a problémy riešiť spoločne“. Francúzska odpoveď znela: „V záujme zachovania rovnováhy budú musieť existovať silné Spojené štáty a silná Európa spojené kultúrnym paktom“. Tak. Je už jasnejšie, prečo sa na pôde Bezpečnostnej rady OSN nezrodila dohoda nad Irakom?
Blairova a Chiracova vízia zhmotňujú dva odlišné koncepty spolužitia Európy a USA: spojenecký a konkurenčný. Brit hovorí o pokračovaní usporiadania, ktoré 55 rokov garantovalo Európe mier a bezpečnosť. Teda NATO. Francúz navrhuje krok do tmy a neznáma - euroobranu. A my si môžeme slobodne vybrať - na rozdiel od situácie spred 55 rokov. Lukratívna predstava, že chceme jedno i druhé, nás vracia k úvodu - načo druhé, keď funguje prvé? Druhé dáva zmysel iba ako náhrada prvého.
Bezpečnosť negarantujú nové inštitúcie, ale stará vojenská sila. Ak EÚ od zajtra strojnásobí výdavky na obranu, USA dostihne v horizonte desaťročia. Taký scenár však nehrozí, keďže tu nikto nesiahne na posvätné požitky tzv. sociálneho štátu. Európska bezpečnosť bez USA neexistuje. Ten, kto ju pripravuje, nemá konštruktívne úmysly.
