Svet knihy

Ephraim Kishon – Picassova sladká pomstaEphraim Kishon (1924) je najznámejším a najuznávanejším svetovým humoristom súčasnosti. Jeho knihy vyšli doteraz v 35 jazykoch a v náklade vyše 45 miliónov výtlačkov. Toľko záložka Kishonovej knihy Picassova sladká

pomsta. A sám autor? „Tie čísla sú už také veľké, že sa nedajú overiť, a to, že som najznámejší a najuznávanejší humorista, môže povedať iba toľko, že sa dejú aj horšie veci,“ povedal s večným úsmevom spisovateľ, ktorý pochádza z maďarskej židovskej rodiny.

Tretíkrát ženatý

Kishon, vlastným menom Ferenc Hoffmann, píše po hebrejsky, ale pre uľahčenie prekladateľom prepisuje svoje diela do nemčiny. Na veľtrhu mali premiéru tri české preklady Kishonových diel – životopisná kniha Nebylo se čemu smát, humoristické pohľady na vzťah ľudí k jedlu Můj nejmilejší pokrm a ironické výpravy do moderného umenia Picassova sladká pomsta.

„Picassova pomsta je vlastne mojou malou pomstou umeleckým kritikom, ktorí niekedy vedia o diele napísať čosi, čomu nikto nerozumie – možno ani oni nie,“ hovorí Kishon. „Tak napríklad, viete, ako kunsthistorik napíše o hnedej škvrne? Vzopäté zbiehavé štruktúry narcistno efervescentného silového poľa. A o nafúknutom kondóme? Geometrizované, somnambulné predvedomie exoticky horúcich luminóznych erózií fatálne sa približujúcim koeficientom zničenia. Uznáte sami – je to vhodná látka pre humoristu.“

Ephraim Kishon píše nový román, ktorý chcel napísať celý život, ale neurobil to z úcty k svojej žene. „Bol som ženatý štyridsaťštyri rokov, ale Sára, bohužiaľ, pred viac než rokom zomrela,“ spomenul spisovateľ. Hneď však doplnil, že sa pred mesiacom tretíkrát oženil. „Nejako sa na mňa čudne pozeráte – podobne ako moji vnuci. A ja hovorím: Prečo nie?“ odpovedal muž, ktorý na budúci rok oslávi osemdesiatiny. Kishonovou treťou manželkou sa stala tridsaťjedenročná Lisa Witaseková.

Dlhá minulosť, krátka budúcnosť

Útek z pochodu do koncentračného tábora v Poľsku, skrývanie sa pod vypožičanou identitou slovenského robotníka a zložitá emigrácia, cez vtedajšie Československo a Rakúsko do Izraela – to všetko mu stále dodáva životnú silu. V súčasnosti žije striedavo v Izraeli a švajčiarskom Appenzelle. „Už päťdesiatštyri rokov nežijem v Maďarsku, Maďarom som sa cítil len do dvadsiatky. Bol som zaprisahaný Maďar, kým ma z toho Maďari nevyviedli. Potom sa zo mňa stal zaprisahaný Izraelčan a vždy, keď je vojna v tejto oblasti, letím domov.“

Posledné vety v knihe spomienok Nebylo se čemu smát znejú: „Budúcnosť sa pre nedostatok záujmu odkladá. Tú už mám, zaplaťpánboh, za sebou.“ Stále platia? „To bolo len objektívne konštatovanie biologických zákonov. Moja minulosť je dlhá a budúcnosť krátka. Ale možno, že niečo ma predsa len ešte čaká. Vo svojom veku s biblickým rozmerom som šťastný.“

Barbara a Allan Peasovci – Prečo muži nepočúvajú a ženy sa nevyznajú v mapáchBarbara a Allan Peasovci. Všetko, čo títo Austrálčania napísali za päť rokov o vzťahoch mužov a žien, hltajú milióny čitateľov na celom svete. Svoj recept na bestseller ponúkli aj na Svete knihy. „Musíte sa opýtať ľudí, čo by chceli vedieť,“ hovoria jednohlasne manželia. „Nájdete odpovede na ich otázky a napíšete to tým najjednoduchším spôsobom, aby sa im to dobre čítalo. A, samozrejme, musíte vniesť humor, aby nemali pocit, že ich tie problémy nejako ohrozujú.“

Ich prvá spoločná kniha s názvom Prečo muži nepočúvajú a ženy sa nevyznajú v mapách (na Slovensku ju nedávno vydal Ikar) vyšla v 32 krajinách a predalo sa jej viac ako šesť miliónov výtlačkov. Túto knihu by si vraj mali prečítať všetci muži a ženy, ktorí sa milujú, nenávidia, alebo žijú vedľa seba. Ponúkame niekoľko ich zistení, na ktoré prišli po štúdiu psychológie, sociológie a biológie: „Ženy nemajú dobré priestorové schopnosti, pretože okrem mužov nikdy nič nelovili. Väčšina mužov dokáže určiť, kde je sever, aj keď vôbec netušia, kde sú.“ Alebo: „Pokiaľ ide o sex, žena potrebuje dôvod. Muž posteľ.“ A do tretice: „Ak žena chce, aby ju muž počúval, má mu to oznámiť v dostatočnom predstihu a povedať, čo bude témou rozhovoru.“

Manželské paradoxy

„Sme spolu trinásť rokov, sedem dní v týždni, dvadsaťštyri hodín denne a tie knihy sme museli napísať – inak by sme sa uškrtili,“ hovorí bývalá modelka Barbara Peasová. Odborník na neverbálnu komunikáciu Allan Pease hovoril za silnejšie pohlavie, ktoré nerado chodí nakupovať. Barbara vysvetľovala ženskú neschopnosť vyčítať z máp správne údaje a schopnosť telefonovať, písať na počítači, počúvať a piť kávu zároveň. Človek mal po takmer hodinovej masáži historicky podložených argumentov skoro pocit, že muž a žena sú dva rôzne živočíšne druhy.

Existuje niečo ako ideálne manželstvo? „V manželstve funguje paradox,“ hovorí Allan Pease. „Keď sa muž a žena zoberú, žena si povie: no, nie je to presne ten muž, ktorého som si vysnívala, ale ja ho zmením. Zatiaľ čo on si myslí: je taká skvelá, dúfam, že sa to nikdy nezmení. Ale aká je pravda? On sa nikdy nezmení, po dvadsiatich rokoch bude mať všetky svoje chyby a k tomu ešte pivové brucho. Naopak, jeho manželka bude niekto úplne iný, ženy sa totiž menia približne každých desať rokov.“

Petr Šabach – Štyria muži na vodePetr Šabach (1951) je spolu s Michalom Vieweghom najčítanejším českým spisovateľom. V týchto týždňoch prežíva doslova autorskú žatvu. V kinách sa s obrovským úspechom premieta film Jana Hřebejka Pupendo, nakrútený na motívy próz z jeho predchádzajúcich kníh Opilé banány (2001), Babičky (1998) a Hovno hoří (1994). A kníhkupectvá ponúkajú jeho najnovšie literárne dielo s názvom Čtyři muži na vodě aneb Opilé banány se vracejí.

„Kniha je určená našim vtedajším – bohužiaľ, bezmenným – spasiteľom, ktorí nám hodili záchranné lano,“ zaspomínal na veľtržnej autogramiáde Šabach. „Chcel by som, aby román vyznel rovnako nadčasovo,“ vysvetlil parafrázu na svoju obľúbenú knihu anglického prozaika Jeroma Klapku Jeroma Traja muži v člne, o psovi nehovoriac.

„Želal by som si, aby si ľudia moju knihu tiež prečítali aspoň štyridsaťkrát, ako ja toto svieže Klapkovo dielko,“ dožadoval sa s humorom sebe vlastným Petr Šabach v priebehu prestávok v rozdávaní podpisov, vyplnených konzumáciou červeného vína z blízkej pivnice a živou hudbou dvojice Jiří Šlupka Svěrák a Jaromír Hůla.

Švejk, Hrabal a potom ja

Keď sa v roku 1986 objavila na pultoch kníhkupectiev jeho knižka poviedok s názvom Jak potopit Austrálii, asi nikto netušil, že sa z jej autora raz stane hviezda knižných hitparád. Sám raz pripustil, že nebyť filmu Šakalí léta, dodnes by ho nikto nepoznal. Potom prišli Pelíšky a zo samouka z Dejvíc sa stal spisovateľ, o ktorom sa hovorí.

Vyčítať Šabachovi konformnosť sa neodvážia ani jeho odporcovia. „Švejk, Hrabal a potom ja,“ povedal v rozhovore pre Víkend SME s nenútenosťou, pri ktorej je nečitateľný prechod medzi iróniou a serióznosťou. Vzápätí sa Šabach vzdal členstva v elitnom zoskupení českej literatúry a vyhlásil: „Moje spisovateľské ciele sú celkom skromné – aby môj text aspoň pár ľudí pobavil a aby som sa zaň nemusel hanbiť. Rád chodím na pivo a v krčme si vypočujem množstvo historiek. Veď ja nie som nič iné ako zlodej príhod, ktoré sa snažím domýšľať.“

Knihy ako anekdoty

Knihy Petra Šabacha nie sú dlhé, pretože nechce unavovať čitateľov. Najviac sa bojí plagiátorstva a opakovania seba samého, čo je len druhá strana rovnakej mince. Prenasledujú ho nočné mory, že nejaké slovo napísal zle. Preto je neustále obklopený encyklopédiami a stokrát si všetko overuje. Rád zdôrazňuje svoju antiliterárnosť, ktorú nemožno zamieňať s drsným záznamom holej skutočnosti, ale dobre dopĺňa jeho nechuť k veľkým dejinám, osudom i slovám. Asi aj to je jeden z dôvodov, prečo Šabachovo písanie vyhovuje mládeži. „Ak som niečo pochopil, tak to, že mi je blízky absurdný humor, ktorý má v mojom podaní mnoho rovín. Absurdita ma fascinuje a možno aj preto sa moje knihy môžu čítať ako anekdoty.“

Svet knihy v Prahe:

Termín konania: 24. – 27. 4. 2003

Počet návštevníkov: okolo 26-tisíc

Výstavná plocha: 3472 metrov štvorcových

Počet vystavovateľov: 518

Počet krajín: 71 (49 z Afriky)

Počet stánkov: 220

Zdroj: www.svetknihy.cz

Najväčší svetový knižný

veľtrh vo Frankfurte

nad Mohanom

Termín konania: 9. – 14. 10. 2002