Hrádze údajne neochránia Námestie Svätého Marka, ktoré je položené veľmi nízko a býva pravidelne zaplavované i pri miernych prílivoch.
Benátčania sú už na zaplavené ulice a námestia zvyknutí, pod vodou sa ocitajú niekoľkokrát do roka. Stavba hrádzí z vriec s pieskom je pre nich pomaly stereotypom a gumáky po stehná súčasťou módnych kolekcií. Benátky totiž klesli o 12 centimetrov, kým hladina mora o 11 centimetrov stúpla.
Keď však Benátky 4. novembra 1966 zaplavila rekordná prílivová voda dosahujúca 1,94 metra, ľuďom na celom svete vstávali vlasy hrôzou nad škodami, ktoré voda v meste s umeleckými skvostmi napáchala. Spustošila všetko, na čo prišla, a keď opadla, mesto bolo jedno veľké páchnuce smetisko s tonami haraburdia a miliónmi krýs. Okolo päťtisíc ľudí prišlo o strechu nad hlavou.
Táto udalosť sa stala výstrahou a podnietila vznik mnohých návrhov na ochranu proti prírodnému živlu. Po 37 rokoch sa s najväčším uznaním stretáva projekt Mose (Mojžiš).
Plán počíta s výstavbou 78 protipovodňových bariér rozmerov 20-krát 28 metrov, ktoré budú vsadené do mohutných čapov na dne lagúny. V pokojnom období budú tieto umelé hrádze ležať na dne naplnené vodou. Hneď ako hladina stúpne o viac ako 1,1 metra, napumpuje sa do nich vzduch, bariéry sa vztýčia a vytvoria akúsi priehradu. Hrádze nebudú brániť bežným prílivom (dosahujú 60 centimetrov) a odlivom, dôležitým na zachovanie krehkého ekosystému lagúny, ani odplavovaniu znečistenej vody, pritekajúcej z priľahlých poľnohospodárskych a priemyslových oblastí.
Prirodzene, objavili sa aj odporcovia projektu, najmä z dôvodu ochrany životného prostredia a prílišnej nákladnosti výstavby (hovoria až o šiestich miliardách eur). Podľa prieskumu verejnej mienky ho však väčšina Benátčanov podporuje. Záplavy mesta sú totiž stále častejšie a vytrvalejšie a až 73 percent obyvateľov očakáva, že Benátky voda raz úplne pohltí.
