Známa vojnová reportérka PETRA PROCHÁZKOVÁ sa nedávno predstavila verejnosti aj ako Alumíniová kráľovná. Tak sa volá jej rovnomenná kniha o rusko-čečenskej vojne očami žien. Ambície ju momentálne ženú do Afganistanu: „Mám tam plány s dielňou na tkanie kobercov pre vojnové vdovy a s centrom, ktoré by pomáhalo realizovať individuálne formy pomoci, podobné adopciám na diaľku. A chcela by som napísať o afganských ženách knihu,“ hovorí.
Existuje aj iná motivácia pomoci ľuďom tretieho sveta, ako je medializácia chudoby a vojny?
„Určite áno. Medializácia síce často vzbudzuje v ľuďoch skôr čosi ako ‘ja sa mám ako prasa v žite, chodím nakupovať do supermarketov a tam kdesi kŕmia deti ďatelinou‘, okrem toho si však našinec môže povedať tiež to, že pomocou druhému pomôže aj sám sebe.“
Je to zbavovanie sa zlého svedomia?
„Nie, skôr si myslím, že človek sa začne niečo o ľuďoch, ktorí sú od nás tak ďaleko, dozvedať. Má radosť, keď sa im vďaka nemu darí lepšie. Potom často zisťuje, že nepomáha len menejcenným chudákom, ale ľuďom, ktorí aj jemu majú čo povedať, môžu ho aj mnohému naučiť. A pochopí aj to, že nielen Európa so svojimi pamiatkami, školami, tradíciami, je pupkom sveta. Takže motiváciou môže byť aj zvedavosť, úsilie nájsť priateľstvo tam, kde sme doteraz nachádzali iba svrab a kiahne.“
Chceli ste si adoptovať deti na diaľku. Prečo z toho zišlo?
„Klasické adopcie na diaľku sú výbornou vecou, ale my v našom združení Berkat chceme dosiahnuť, aby nešlo o jednostrannú pomoc, teda o zasielanie peňazí bez aktívneho zapojenia sa. Naše ‘adopcie‘ spočívajú v tom, že si na mieste vezmeme na starosť skupinku žien, detí, invalidov, snažíme sa zistiť, čo by presne chceli, povieme im naše plány, a dohodneme sa, ako to skĺbiť. Napríklad z kontaktov českých detí s čečenským tanečným súborom Maršo práve vzniká nápad adopcií celkom na blízko.“
Ako?
„Je šanca pre niekoľko detí zorganizovať tu študijný program. S pomocou nadácie Jana Pivečku chceme v Česku vyučiť krajčírov, iná rodina si chce na rok vziať čečenského chlapca, ktorý by tu študoval, a potom ho ďalej podporovať. Na základe fotografie v novinách sa jedna pani rozhodla pomáhať slepému afganskému chlapcovi, takže sme jej príspevky investovali do jeho liečenia. Chlapec presne vie, kto mu pomáha a prečo, a pani mu píše listy. Pri Kábule chceme vytvoriť maličké centrum, ktoré by individuálne aktivity ľudí v Čechách realizovalo priamo na mieste. Robíme to v malom, pomaly a individuálne, ale inak.“
Založili ste detský domov v Groznom. Aké boli vaše pohnútky?
„V zásade celkom primitívne. Žiadna filozofia. A dôvodov bolo niekoľko: z neustáleho nakrúcania vojny a hlavne z toho, že som necítila žiadnu odozvu, som bola unavená. Nikdy som nevidela svoj článok v tlači, celý rad televíznych reportáží som nevidela dodnes. Bol to trochu pocit márnej práce. Písala som o stovkách mŕtvych a vo svete to už nikoho nezaujímalo.“
Možno sa vám to iba zdalo?
„Možno. Mala som však chuť urobiť niečo, čo by prinieslo rýchly a hmatateľný výsledok. Navyše som vtedy vďaka niekoľkým reportážam zarobila väčšiu sumu peňazí. No a vedela som o stovkách detí v Groznom, ktoré po uliciach zbierali odpadky, nechodili do školy. Napadlo mi žiť s nimi a skúsiť sebe aj im pomôcť. Bola to asi najkrajšia a najbúrlivejšia etapa v mojom živote. Postavili sme plot a tešili sme sa. Vykopali sme studňu a mali sme čo piť. Jednoducho akcia a výsledok. To som predtým nikdy nezažila. Škoda, že ma Rusi vyhodili.“
Aký je váš vzťah na diaľku?
„Bola som s nimi v kontakte. Posielali sme si také videolisty, ale potom som odišla do Afganistanu a všetko sa zmenilo. Domov prevzala Česká charita, pretože riadiť ho na diaľku sa nedá. Je to teraz skôr škôlka ako detský domov, navyše, podobných zariadení je tam viac a mnohé z ‘mojich‘ detí tam už nechodia. Neviem, kde sú. Ísť tam nemôžem a spojenie s Grozným je problematické. Takže - môj vzťah je vlastne veľká krásna spomienka. Mám správy o tom, že to skvele funguje ďalej.“
Aké má podľa vás výhody klasická adopcia na diaľku?
„Nie je to anonymná pomoc a každý, kto peniaze dáva, vie, prečo, komu a na čo. Po čase sa síce pomoc môže zmeniť v určitý stereotyp, no záleží na ľuďoch, ako udržujú kontakty.“
