Keď sa apríl míňal a prelínal sa s májom, z južných strání tatranského pohoria mizol sneh. Po vysokohorských chodníkoch som kráčal s batohom na chrbte, ovešaný fotoaparátmi. Príroda je tu drsná, vhodná len pre kamzíky, svište, orly, vlky a medvede. Žijú tu však aj iné živočíchy, len sú také vzácne, že sa s nimi zriedka stretneme.

Najradšej som chodieval Veľkou Studenou dolinou, ktorú slnko oblievalo lúčmi hneď zrána. Vtedy sneh ťahal oči do žmurkania, ale na briežkoch sa už zelenali kostrbaté konáre kosodreviny. Do čečiny vhupnem až po pás. V dierach na zemi žblnkotala voda, cícerkom vytekala pod snehom kryhy do užľabiny Studeného potoka. Približoval som sa ku kamzíkom, čo stáli na terase skalnej steny. Môj teleobjektív ich však „nedočiahol“, boli vzdialené asi tristo metrov. Potreboval som prejsť cez snehové pole, pod skalné bralo, bolo to riskantné. Všetko sa topilo, sneh sa poddával. V úseku kosodreviny som sa celý prepadol medzi konáre, len plecniak naložený výzbrojou ma zachytil v mokrom snehu. Vyslobodiť sa z tohto objatia snehu a kosodreviny nebolo ľahké. Ale toto „divadlo“ mi aspoň pomohlo zoznámiť sa s celkom malým živočíchom - hrabáčom tatranským.

Akonáhle som dopadol na vymyté pole pod konármi kosodreviny, pomalým behom tadiaľ prechádzal drobný živočích s tmavo sivohnedou srsťou na chrbte a sivobelavou brušnou časťou tela. Jeho očká som nevidel, také boli drobné. Chňapol som rukou po ňom - a podarilo sa: zachytil sa mi medzi prstami, ale svoje obranné schopnosti ihneď využil. Zahryzol sa mi do malíčka. V trme-vrme sneh sa mi sypal za golier i do plecniaka, „zápasím“ s malým hlodavcom. Konečne som ho šupol do prenosky, ktorú nosím so sebou. Ale aká nesmierna bola moja radosť, keď som zistil, že som chytil nášho vzácneho hrabáča tatranského (Pytymys tatricus), ktorého objavili v Tatrách v roku 1952.

Po dôkladnom zistení a upresnení druhu som musel použiť fotografickú metódu interiéru totožného s prostredím, kde som hrabáča ulovil. Nemohol som ho predsa pustiť na voľnú zem a urobiť záber. To je riziko, že jeden záber sa nepodarí a hrabáč unikne, viac sa s ním v živote nestretnem.

Ešte v podvečer, keď už slnko šľahalo studené lúče na končiare olámaných vrcholcov lišajníkom polepených smrekov a bielych jedlí som hrabáča vyniesol do jeho „obytného“ priestoru - medzi konáre kosodreviny.

Hrabáč tatranský potrebuje pre život vlhkejšie prostredie s hustejšou vegetáciou, ako jeho príbuzný druh hrabáč podzemný. Žije nad hranicou lesa vo výške 1400 až 2500 metrov. Rozšírenie hrabáča tatranského je však ostrovčekovité, v tejto doline žije, v dvoch ďalších už nie. Som preto nesmierne rád, že som sa stretol s týmto mimoriadne vzácnym živočíchom.