Aj spisovateľ s fantáziou by mohol autorke Alici Barak-Resslerovej závidieť príbeh, ktorý sa skrýva v jej knihe Krič, dievčatko, krič (SNM – Múzeum židovskej kultúry, preložil Ondrej Hoffman, Bratislava 2003). Keby. Keby autorka nebola všetko skúsila na vlastnej koži, keď s rodičmi a sestrami unikala dva a pol roka pred deportáciou.
Alica Barak-Resslerová pochádza z Michaloviec a iba na naliehanie svojej vnučky sa rozhodla spísať osudy päťčlennej židovskej rodiny krátko pred vojnou a potom cez vojnové roky až po oslobodenie. Jej kniha vyšla roku 2000 v Izraeli, kde autorka žije od roku 1947. Napínavé rozprávanie rámcujú otázky vnučky.
Kníh o holokauste v poslednom čase – aj zásluhou edície Judaica Slovaca – pribúda. Aj preto, že predchádzajúci režim bol židovskej tematike neveľmi naklonený – komunistická Pravda napadla aj udelenie Oscara filmu Obchod na korze. A okrem toho – svedkovia vymierajú a s nimi mizne ešte veľa nepoznaných tajomstiev.
Autorka začína svojimi školskými rokmi (1936), od antisemitizmu, ktorý sa postupne menil na organizované násilie proti Židom, ich úradnú evidenciu, označovanie Dávidovými hviezdami a napokon vysťahúvaním z bytov, ale aj z krajiny. Jedného dňa sa ocitne celá rodina na zhromaždisku, odkiaľ gardisti odvádzajú jednotlivé skupiny na stanicu a do transportov. Alica začne kričať od bolesti, jej otec to využije a dovolia mu odviesť ju do nemocnice, kde jej vyoperujú slepé črevo napriek tomu, že jej už nič nebolo. Otcovi sa podarí dostať do nemocničného areálu aj ostatných členov rodiny. Od tej chvíle berú osud do vlastných rúk.
Odteraz každá situácia znamená novú prekážku, to si žiada nové rozhodovanie, a to prináša novú neistotu a obrovské riziká. Úkryty v lese, u milosrdného, no prefíkaného sedliaka, v jamách na poli, kde im až do odhalenia pomáhajú obyvatelia obce Jarok – manželia Tökölyovci i miestny katolícky farár Gallo; a potom uväznenie v Nitre, neuveriteľný útek z väznice na Vianoce 1944, napokon šťastný návrat do jám v Jarku a dramatické oslobodenie. Opačnou stránkou zla je ľudská solidarita, ochota pomáhať a riskovať.
Rozprávačka bola v zvláštnom položení, lebo musela hovoriť aj o vlastnom hrdinstve. Robí to však veľmi decentne, s odstupom, no nie bez istého vzrušenia nad týmto vyčerpávajúcim dobrodružstvom, ktoré by v románovej fabulácii ako fikcia len zaujímalo, tu však ako autentický zážitok aj dojíma. JOZEF BŽOCH
