nú mapu - teda ďalší z pokusov o vyriešenie palestínsko-izraelského konfliktu.
Cestovná mapa má zaručiť vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu, ktorý by svojím charakterom a politikou nepredstavoval bezpečnostné riziko pre Izrael.
Plán, ktorý je spoločným dielom takzvaného Kvarteta (USA, OSN, EÚ, Rusko) vychádza do veľkej miery z legendárneho prejavu amerického prezidenta Georgea Busha z júna 2002, keď Bush prakticky vylúčil z mierového procesu palestínskeho prezidenta Jásira Arafata. Ako každá legenda aj tento Bushov čin má na praktickú politiku oveľa menší vplyv, ako sa priznáva.
Bush nepochybne oživil umierajúci mierový proces, ktorý ničilo pokračovanie tzv. druhej palestínskej intifády a izraelské násilné „výlety“ na palestínske územia, ktoré sa pomaly zmenili na stálu prítomnosť. Na druhej strane však plán, ktorý sa v ojedinelej diplomatickej zhode podarilo predložiť a ktorý vzápätí odsúdili „jastrabi“ na oboch stranách, má síce vznešené ciele, ale nerieši sporné otázky. Odsúva ich do tretej fázy celého procesu, čím ho celý spochybňuje.
Predstava, že do konca tohto roka by mal existovať palestínsky štát v provizórnych hraniciach, čomu by predchádzali slobodné voľby a stiahnutie Izraela z pásma Gazy a západného brehu kombinovaná s likvidáciou židovských osád postavených za posledné dva roky, je už sama osebe veľmi dobrodružná.
Fakt, že by vznikol provizórny palestínsky štát bez toho, aby bolo jasné, čo s palestínskymi utečencami, Jeruzalemom, či aké budú vzťahy Izraela s okolitými arabskými štátmi, už dobrodružstvo premieňa na nerozumný risk. A nielen pre Izrael.
Je viac ako zrejmé, že po páde Saddáma sa blízkovýchodný región opäť stáva veľkou výzvou svetovej politiky, aj to, že táto oblasť potrebuje dlhotrvajúce riešenie, ktoré aspoň čiastočne uspokojí obe strany. Tým je, a to je už nezvrátiteľné, vytvorenie dvoch štátov.
Otázkou však je, či cestovná mapa privedie Židov a Palestínčanov ktomu, na čo bola vytvorená, teda k mierovému spolužitiu. Pochybujú o tom nielen radikáli na oboch stranách, ale aj čoraz viac izraelskej politickej elity.
Vedú ju k tomu dva dôvody: prvým je staronová palestínska vláda, ktorú stále neoficiálne riadi Arafat a ktorú sa ani zďaleka nechystajú rešpektovať najradikálnejšie skupiny, čo výrazne znižuje jej možnosti bojovať proti terorizmu.
Druhým euroatlantická priepasť, ktorá sa naplno prejavila v Iraku. Hoci je cestovná mapa spoločným dielom Európy, Ameriky a OSN existujú už alternatívne projekty. Francúzsko sa napríklad ozvalo, že by sa rado zapojilo do mierového procesu v regióne a chce zvolávať konferencie.
Aj z týchto dôvodov rastie v Izraeli pocit, že lepšie ako akékoľvek vyjednávanie je praktické stiahnutie sa Izraela z palestínskych území a postavenie plotu medzi znepriatelenými entitami. Podpora takejto krátkej a jasnej cestovnej mapy rastie v Izraeli po každom teroristickom čine.
JANA MIKUŠOVÁ
