Čo je to integrácia?
„Je to likvidovanie bariér – architektonických, spoločenských, psychických. Vytváranie podmienok pre život zdravotne postihnutých ľudí medzi nami, lebo nie sme zvyknutí žiť v jednom priestore. Už od základnej školy boli postihnuté deti odsunuté do špeciálnych škôl a ústavov. A s nimi boli vylúčené z normálneho života aj ich rodiny. Aj špeciálni pedagógovia sa pripravovali pre prácu v špeciálnych školách. Integrácia hovorí o tom, že je potrebné vytvoriť podmienky pre vzdelávanie postihnutých detí v bežných školách. To je dosť veľká revolúcia. Hovorí aj o tom, že sa musíme naučiť neodsúvať problémy.“
To znamená neposielať postihnuté deti do špeciálnych škôl?
„Dieťa by malo chodiť do tej školy, do ktorej by chodilo, keby bolo zdravé. A bývať doma. Predstavte si, že šesťročné dieťa muselo často žiť v špeciálnom zariadení odlúčené od rodiny. To je predsa okrem dispozičnej obrovská citová záťaž. Pre dieťa i rodinu je to zlé riešenie. Aby však bola integrácia zmysluplná, treba ju robiť tak, aby bola prospešná pre postihnuté aj zdravé deti. Špeciálni pedagógovia musia zvážiť, koľko postihnutých detí môže byť v jednej triede, aby to nenarúšalo vyučovanie a aby bolo možné vytvoriť primerané podmienky pre postihnuté deti.“
Čo hovoria zákony?
„Zákony nezakazujú prijať postihnuté dieťa do normálnej školy alebo škôlky. Integráciu brzdia postoje ľudí, personálna a materiálna nepripravenosť.“
Čo znamená integrácia pre postihnuté dieťa?
„Neuveriteľnú zmenu. Je postavené do dravého prostredia bežného života, ale ak chce raz žiť v normálnej spoločnosti – je to presne to, čo potrebuje.“
Nie je takéto prostredie príliš veľký šok pre malé dieťa?
„Naopak, žiť od malička medzi zdravýmni rovesníkmi, je preň lepšie. Keď žije oddelene, má množstvo otázok a komplexov, ktoré mu môžu neskôr veľmi znepríjemniť život. A ujde do samoty. Napríklad v puberte je to silný náraz. Ak ho však od malička rodičia vodia do kina, do divadla a nie na akcie organizované pre postihnutých, učí sa postupne vyrovnávať s tým, že je iné. Dieťa v špeciálnej škole sa môže síce cítiť veľmi príjemne, ale potom skončí strednú školu, a ďalšie špeciálne zariadenie už neexistuje. Musí sa rozhodnúť: život v spoločnosti, alebo samota.“
A čo zdravé deti?
„Tam, kde sa odvážili začať s integráciou, deti prirodzene nadviazali kontakty. A učia aj svojich rodičov, že iný nie je čudný. Je to jednoducho kamarát. Integrácia nie je móda, je nevyhnutná pre všetkých – ukazuje nám, aký život je. Sociálna integrácia je vlastne už zastaralý termín. Vo svete sa už dnes hovorí o inklúzii. A tá je nekompromisná – hovorí, že dieťa, ktoré sa narodilo postihnuté, nemá byť nikde inde ako v škole, do ktorej by chodilo, keby bolo zdravé a presne v tej lavici, v ktorej by sedelo, keby bolo zdravé a z tej lavice odíde len vtedy, keby mu to pomohlo. A keď dieťaťu niekto toto právo vezme, nesie za to zodpovednosť. My zatiaľ vieme, ktoré slovenské školy bežne prijímajú aj postihnuté deti, ale napríklad v Kanade iné ani neexistujú.“
Prečo sa u nás hovorí o integrácii na inej úrovni ako vo svete?
„Zmeny viaznu na postojoch ľudí. Myslenie sa mení len veľmi pomaly. Súvisí to aj so vzdelávaním. Etika prístupu k žiakom by mala byť jednou zo základných tém už pri príprave učiteľov pre základné školy. Často som sa stretol s tým, že ľudia, ktorí sú intelektuálne vybavení na to, aby mohli ísť vlastnou cestou, sú zatlačení do samoty. Okolie ich nepodporí, aby sa rozhodli žiť svoj vlastný život.“
Čo by sme teda mali robiť?
„Prestať projektovať ich život. A zlepšiť legislatívne predpoklady na vytváranie miest pre špeciálnych pedagógov na školách. Zatiaľ musia rodičia vyvinúť veľa iniciatívy a prekonať mnoho prekážok, aby ich dieťa žilo v normálnom svete. Výborným príkladom, že postihnutí si neželajú, aby stále niekto za nich niečo riešil, je občianske združenie Aktívny vozík. Založili ho stredoškoláci z Mokrohájskej ulice v Bratislave. Keď nadviazali kontakty s absolventmi svojej školy, zistili, že väčšina z nich sa utiahla k rodine. A rozhodli sa sami riešiť túto situáciu – začali si sami hľadať uplatnenie a podporovať tých spolužiakov, ktorí to potrebujú. Dnes je už jasné, že postihnutí vedia povedať, čo potrebujú, čo chcú aj čo nepotrebujú. My sa iba musíme naučiť počúvať ich.“
(gal)
