FOTO – ARCHÍV
Dva minišoty slovenských atletických supervýkonov uvádzali v istom čase v bývalom Československu populárne Góly - body - sekundy. Na jednom Jozef Pribilinec bozkával soulskú olympijskú dráhu ihneď, ako prepochodoval, šermujúc vzduchom víťazne rukou, zlatý cieľ na 20 km chôdze.
Dávno predtým, na prelome sedemdesiatych rokov, kraľoval zvučke a úvodu ostro sledovanej športovej relácie bežec na 800 metrov JOZEF PLACHÝ. Vo svete takmer neznámy, mladý 20-ročný Košičan (nar. 2. februára 1949) v rámci stretnutia Európa - Amerika na stuttgartskom Neckar stadione 31. júla 1969 (dnes nesie meno Gottlieba Daimlera) v záverečnej zákrute ľahko unikol súperom. Zvíťazil v čase 1:45,4. Bežeckú exhibíciu Slováka vyhlásili za najhodnotnejší výkon podujatia, ktoré bolo v tých časoch vlastne náhradou za nejestvujúce majstrovstvá sveta.
Atletický meteor
Jozef Plachý sa objavil na dráhe rýchlejšie než meteor. V roku 1967 možno ani na východnom Slovensku nepoznali jeho meno, keď košický dorastenec vyhral osemstovku na váženom Rošického memoriáli. Namerali mu 1:47,1 min, čo by bol vlani takmer o sekundu a pol jasne najlepší slovenský čas vlaňajška. Potom blonďavý východniar zvíťazil v troch medzištátnych stretnutiach a otvoril si cestu na mexickú olympiádu. Tam skončil piaty, v semifinále i finále dosiahol 1:45,9 min., čo bol svetový juniorský rekord. Skvelá vstupná vizitka do veľkej sály kráľovnej športov, hoci kde komu sa to málilo.
Aténska šanca
Slovenský atlét prešiel cez Košice do Banskej Bystrice, odtiaľ do pražskej Dukly. Dosiahol veľa. Meteor síce pristál šťastne, ale veľká svetová pozemská hviezda sa z Plachého nestala. Hoci, všetko je relatívne, kiežby sme dnes mali takých…
„Keď som dosiahol prvé veľké výsledky, myslel som si, že mi patrí celý svet. Všetka tá sláva mi skutočne udrela do hlavy. Začalo sa to okolo mňa krútiť, dočista som ohlúpol. Prišli sedemdesiate roky, prestalo sa mi dariť. Zostali sme sami s trénerom Liškom a zopár kamarátmi,“ vzácne múdro rekapituloval svoju kariéru na slávnosti svojich päťdesiatin.
Plachý mohol, a chcel dosiahnuť viac. Napríklad na majstrovstvách Európy 1969 v Aténach. Bežal, ale proti trojici reprezentantov NDR. Východonemecká, a vôbec socialistická, propaganda velila aj vo výsostne individuálnej atletike spájať sily pre hrdé víťazstvá vlasti. „Rátal som s tromi možnosťami. Pobežím na čele a nebudem sa starať o súperov. Na osemstovke je to risk ako hrom. Druhá možnosť - budem sa držať medzi nimi a oni ma budú blokovať. Taktiež nič príliš. Tretí variant - nechám ich udávať tempo a udriem. Tam som možnosť videl. Ale Matuschewski ma doslova vybodyčekoval do vonkajších dráh. Vyhral From, ja som bol o tri desatiny druhý,“ opisuje dnes pražský právnik najväčšiu premrhanú šancu na zlato.
Mníchovské sklamanie
Ktoré úspechy z vašej bohatej kariéry považujete za najväčšie a čo sa vám nevydarilo? spýtali sme sa slovenskej atletickej legendy na tému prehry a víťazstvá.
„Rozhodne najväčším mojím výkonom bol ten stuttgartský beh. Mám päť medailí z majstrovstiev Európy, štyri zlaté z kontinentálnej haly. Všetky úspechy som dosiahol čisto, beh ‘na zajacov‘ bol v mojich časoch zakázaný. Na majstrovstvách Slovenska v Bratislave som absolvoval sólo beh štart - cieľ za 1:45,6 min. Pravda, zažil som aj jedno veľmi ťažké sklamanie. Na olympiáde v Mníchove som urobil taktickú chybu, v cieľovej rovinke som sa zbytočne obzeral a finálové miesto mi ušlo o päť stotín. Bol som vtedy rozhodne pripravený získať medailu. Niet nad tú z olympiády. Dodnes si to vyčítam.“
Rekordér krízu ťažko znáša
Jozef Plachý pochádza z jednoduchých pomerov. Otec bol murárom, matka pracovala v domácnosti. Rodina bývala v okrajovej štvrti východoslovenskej metropoly. „Som presvedčený, že takých talentov, akým som bol ja, je dosť. Ale atletika v súčasnosti akoby sa dostávala na okraj záujmu. Zo strany škôl, detí, rodičov. Ja som býval neďaleko Košíc a do školy som behal. Učiteľ telocviku, pán Vrabec, nás učil atletiku, hádzanú, stolný tenis, futbal. Všetko potom splynulo do všestrannosti a zdravých rýchlych nôh,“ spomínal na svoje začiatky Jozef Plachý.
Plachého stuttgartský čas 1:45,4 min. je stále slovenským rekordom. Druhým v tabuľkách za ním je Ján Šišovský časom 1:47,2 min. Z roku 1974. Plachý to dosť ťažko znáša a dosť dobre si to nevie vysvetliť. On behal spočiatku pre radosť, neskôr za veľké medaily v dobrých podmienkach.
Večné upozornenie na Fínsko
„Dnešný šport je veľmi o peniazoch. Ale tie sa predsa nevyhýbajú ani špičkovým atlétom. Naša atletika potrebuje veľký úspech, ktorý priláka sponzorov. Lenže v tomto športe je v súčasnosti úžasná konkurencia. Ja som bol trochu výnimkou, zažiaril som mladý, potom som príliš nenapredoval. V atletike je to drsné, sláva poväčšine netrvá dlho a na výnimočné výsledky sa často čaká dlho. Je to však šport, ktorý sa v súčasnosti oplatí pestovať po každej stránke. Ak chcete, tak trebárs len zo zdravotného hľadiska,“ hovoril úspešný právnik aj o náborovej súťaži, ktorá nesie jeho meno. Jozef pri takýchto zamysleniach o „kráľovských“ výsadách atletiky, ktorá je nepochybne olympijským športom číslo jeden, vždy spomenie Fínsko. „Keď som tam chodil, boli veľkými magnetmi Väätäinen, Vainio, neskôr Vasala, Viren. Deťom po behu rozdávali zrozumiteľné metodické knihy s podpismi týchto velikánov.“ Aj to je náznak cesty, ktorá nemusí stáť veľké peniaze.
Plachý, dnes dôstojník českej armády na dôchodku (ale aktívne právnik), bývalý poradca veliteľa územnej obrany Prahy, štartoval na štyroch olympiádach. Spomínali sme - v Mexiku 1968 skončil na piatom mieste v novom svetovom juniorskom rekorde 1:45,9, v Mníchove 1972 vypadol v semifinále, keď mu k postupu medzi elitnú osmičku chýbalo päť stotín, v Montreale 1976 vypadol v rozbehu, ale v Moskve 1980 na 1500 metrov už v konkurencii slávnych Britov Coa a Ovetta skončil šiesty. Mimochodom, víťazný Ovett dosiahol navlas rovnaký čas ako Plachý vo svojom slávnom stuttgartskom behu. PETER FUKATSCH
