„Básne sú vždy najviac. Pre každého človeka, ktorý pracuje so slovom, je to ten skutočný základ, pretože v poézii dochádza k najintenzívnejšej obnove jazyka. Prozaické útvary, biografie, eseje či recenzie sú z literárneho hľadiska viac-menej rutinnou, v dobrom zmysle slova remeselnou záležitosťou,“ tvrdí básnik, prozaik, esejista, výtvarný a literárny kritik JIŘÍ OLIČ.

Vychádzajúc z tohto názoru - nemrzí vás, že ste vnímaný viac cez to remeslo a nie prostredníctvom poézie?

„Taká je doba. Básne sú dnes žánrom na vymretie, číta ich len veľmi úzky okruh ľudí. Podobne je to napokon aj s prózou, pokiaľ nepíšete populárnym, ak nepoviem až bulvárnym štýlom. A na druhej strane, aj kritika je umenie, je to literárne dielo.“

Akú úlohu jej pripisujete?

„Vo vyspelých krajinách má kritika svoju nezastupiteľnú funkciu, sú tam autori, ktorých názor je vysoko rešpektovaný. Je smerodajnou orientáciou, ktorú trh potrebuje.“

A u nás, teda so zreteľom na vaše dvojštátne pôsobenie, v Česku a na Slovensku?

„Trh tu štyridsať rokov neexistoval a tú medzeru je poznať. Zasiahla ani nie tak literatúru, ako kritiku.“

Možno hovoriť o smere v tradíciách českej kritiky, ktorý je vám blízky?

„Na jednej strane to bol prúd reprezentovaný F. X. Šaldom, kde sa každé tvrdenie dôkladne a únavne zdôvodňovalo, a potom Josef Florian, ktorý to všetko dokázal vybaviť niekoľkými pregnantnými vetami. Táto stručnosť a vtipnosť mi je veľmi sympatická.“

Jej príkladom je aj váš Pomocný slovník českých a slovenských výtvarných umělců. Aké kritériá rozhodovali o jeho zostave?

„Z väčšej časti to bola bezostyšnosť tvorby, časť textov vznikala zo súcitu a z básnických pohnútok. Úmyselne som to pomiešal, veď napísať niečo výsmešné na socrealistov nie je žiaden problém. Tým, že som tam zahrnul aj uznávaných umelcov moderny a postmoderny, čitateľ niekedy nevedel, na ktorej strane má stáť. To je v poriadku, literatúra nám nemá dávať istoty a odpovede, ale priestor.“

A reakcie výtvarníkov?

„Rôzne. Ja som tam však nevyslovoval žiadne definitívne súdy. Ak si robím srandu z veľkých umelcov, to ešte neznamená, že ich neuznávam. Keď sa niečo začne tváriť príliš vážne, dostáva patetický výraz, vtedy sa treba na to pozrieť z druhej strany, tak trochu vyliezť za tie pomníky.“

Venujete sa aj vlastnej výtvarnej tvorbe. Tá nie je určená verejnosti?

„Veľmi ju neprezentujem, to už by asi pre niekoho bolo príliš. Stačí, že mnohým prekáža môj publicistický záber do literatúry a výtvarného umenia. V našich končinách ľudí provokuje, ak ste dobrý vo viacerých oblastiach.“

Určite ste sa stretli s výhradami, že nie ste vyštudovaný kunsthistorik, ale absolvent vysokej školy poľnohospodárskej. Ako na to reagujete?

„Nijako. Som výtvarný spisovateľ so štyridsaťročnou skúsenosťou. Viem formulovať a snažím sa zdokonaľovať na rozdiel od mnohých, ktorí tú správnu školu majú, ale písať nevedia alebo nechcú. Priznávam, čo nie som, ale za tým, čo robím, si stojím. To nie je pýcha, ale sebavedomie.“

Čo bolo na začiatku vášho vstupu na umeleckú pôdu?

„Surrealizmus, kubizmus, to ma nadchlo už ako stredoškoláka. Až neskôr som sa začal dívať na modernu kritickejšie. Mojimi učiteľmi boli najmä Jiří Veselský, básnik telom i dušou, a vo výtvarnom umení Jindřich Chalupecký, múdry a veľkorysý človek, ktorý dokázal poradiť a povzbudiť. S ním som sa zblížil vďaka tomu, že som sa zaoberal Demlom, o ktorom on pripravoval rozsiahlu štúdiu.“

Jakub Deml a Josef Váchal, dlho zaznávaní ľudia, ktorých mená sú dnes veľmi frekventované, sa stali objektom vášho záujmu už oveľa skôr. Prečo?

„Boli mi blízki umeleckým vyjadrovaním i osudom, ktorý bol k nim nemilosrdný. Pravda, obaja mali aj svoje negatíva, predovšetkým to neboli žiadni demokrati. Pamätám si, ako Dominik Tatarka, keď som mu požičal svojho samizdatového Váchala, nad jeho niektorými formuláciami len krútil hlavou. Ale myslím si, že Deml i Váchal ešte stále majú čo povedať.“

Vaša tvorba bola až do roku 1989 známa len v samizdate, vy ste však doň nebol zahnaný nejakým zákazom.

„Bolo to moje dobrovoľné, dá sa povedať, že aj politické rozhodnutie, nesúhlas s vtedajšou kultúrnou politikou.“

Vnútorná sloboda býva niečím vykúpená. Čo považujete za najväčší hendikep samizdatu či undergroundu?

„Nebezpečenstvo, že vzniká literatúra, ktorá má význam len v tom úzkom kruhu. Je to provizórium, umelý svet, posúvajúci človeka neraz do polôh a tém, ktoré mu nie sú vlastné. Až tak to neplatí o výtvarnom umení, tam vákuum neexistovalo, informovanosť fungovala, vznikali konzistentné zoskupenia. S tým súvisí aj môj príklon k skupinám Bude konec světa a Tvrdohlaví. Ľudia sa hľadajú, až sa nájdu.“

Píšete pravidelne, vyhľadávate témy alebo čakáte na inšpiráciu?

„Keby som čakal na inšpiráciu, tak za rok urobím desať strán. Len každodenným písaním môžem k niečomu dospieť, k nápadom, ktoré ma posúvajú ďalej. Takže píšem a píšem, napokon, keď už raz mám pod tým kotlom zakúrené, treba tam prikladať.“

Nemienite sa venovať takzvanej kultúrno-politickej publicistike?

„Nie, hoci tým, samozrejme, žijem. A aj trpím. Ako príklad uvediem kauzu Českej televízie. Od začiatku som tvrdil, že ide o úzke partikulárne záležitosti. Keď vidím, že si partička pripne na klopu trikolóru, cítim za tým mystifikáciu. A keď sa k tomu začne spievať hymna, som nedôverčivý. Pripomína mi to scénu z Monty Pythona, keď odsúdený končí svoju plamennú reč zvolaním: Sloboda, sloboda, sloboda! A sudca mu odpovie: Prepáčte, ale vy ste dostali len pokutu za nesprávne parkovanie.“

ALEXANDER BALOGH