Nie je to čistá autobiografia ani čistá analýza. Autor sa náročky nezameral len na senzácií plný markízov život. Len vo Francúzsku vyšli za posledných sto rokov najmenej štyri Sadove životopisy, nehovoriac už o filmoch, sadovská téma lákala Passoliniho aj Hollywood. Brighelli skúma filozofa, spisovateľa, občana prežívajúceho revolúciu, človeka, čo prežil dvadsaťsedem rokov svojho života v kráľovských väzeniach a neskôr vo väzeniach a ústavoch pre choromyseľných mladej republiky - filozof, ktorého filozofovanie sa týka rozkoše a pôžitkov.

Sade je extrémnym produktom osvietenstva, ktoré všetko stavilo na Rozum a Prírodu, napísal Egon Bondy. Osvietenstvo tvrdilo, že život podľa prirodzenosti nikomu nemôže ublížiť a ľudské žiadosti, najmä ak sú vedené rozumom, sú a priori v poriadku. Sade sa prepracoval k opačnému názoru: práve rozum a príroda nám bránia napĺňať našu potrebu slasti; preto ich treba rozbíjať, a tak sa stať skutočne slobodnými. Odtiaľ pochádzali monštruózne akty hrdinov jeho krutých literárnych fikcií, ako napríklad Útrapy cnosti, aj Sadove realizácie jeho predstáv. Zaplatil žobráčke za to, že ju nechal svojím sluhom zbičovať.

Ako správny libertín bol Sade zarytým ateistom. V ťažkých chvíľach však volá Boha za svedka: kuriózne sa však Boh začne vyskytovať v jeho listoch z väzenia, kde takto hromží na svoju svokru, ktorá ho do žalára dostala: „V živote by som hádam nevedel oželieť, Boh mi je svedkom, keď bez najmenšieho zúfalstva budem hľadieť, ako tá potvora ešte predo mnou klesá do hrobu. Och! Ako ju nenávidím, veľký Bože!“

Nečudo, že na Sada už za jeho života poľovala cenzúra. Jeho knihy vychádzali v Holandsku a väčšinou pod pseudonymom. Po dvoch storočiach strávených v najzapadlejších kútoch knižníc sa jeho tvorba vďaka svojim literárnym a filozofickým kvalitám dostala medzi francúzskych klasikov: vyšla totiž vo francúzskej klasickej edícii Pléiade. Sadova Filozofia v budoári je dnes k dispozícii aj v slovenskom preklade. Ešte v päťdesiatych rokoch sa za jeho publikovanie musel vydavateľ zodpovedať pred súdom.

Aj o tom hovorí autor Sadovho životopisu. Brighelli však navyše presne popisuje, ako Sade vplýval na dekadentných básnikov a surrealistov a ako sa rozvinul celý sadovský diskurz. Markíz de Sade mal v erbe dvojhlavého orla: „Jedna hlava patrila slávnemu šľachtickému rodu, ktorý potvrdzoval svoje kvality už od 12. storočia, druhá symbolizovala prekliatu stránku, ktorá drieme v hĺbke všetkého, čo splodili ľudské dejiny,“ píše Brighelli. STANISLAVA MOYŠOVÁ