Americký tank bráni šiítskym demonštrantom vstúpiť do kongresového centra, kde sa koná stretnutie irackej politickej elity. FOTO- REUTERS
Napriek tomu, že išlo o pomerne reprezentatívne stretnutie, komplikovanosť celého problému, povojnové zmätky a hlboké rozpory medzi irackými frakciami nedávali nádej, že dospejú k nejakému konkrétnemu záveru.
Opäť sa hovorilo o budúcnosti Iraku, jednote krajiny a demokracii.
Viacerí delegáti však zdôraznili, že prioritou stále zostáva vyriešiť bezpečnostnú situáciu v krajine. Tá je naďalej tristná a aj samotné stretnutie v rozbombardovanom kongresovom centre sa konalo v tieni amerických tankov, ktoré politikov oddeľovali od protestujúceho davu.
Americkou hlavnou agendou zostáva bezpečnosť spolu so zostavením dočasného irackého vedenia. Washington nateraz nevie, o akú formu dočasného vedenia by malo ísť - či o prezidenta, alebo o „prezidentskú radu“ pozostávajúcu zo zástupcov všetkých zložiek irackej spoločnosti.
Za pozitívny signál sa považuje, že sa na stretnutí zúčastnili aj lídri šiítskych moslimov, ktorí na predchádzajúcom stretnutí neboli. Ich účasť bola do posledných chvíľ otázna, napokon však svojich zástupcov poslali. V Bagdade rokovali aj členovia najväčšej šiítskej organizácie - Najvyššej rady islamskej revolúcie.
Nie všetci šiíti sú však spokojní s tým, že ich zástupcovia rokujú s Američanmi, ktorých považujú za okupantov. Šiítski demonštranti v Bagdade tiež vyjadrovali nesúhlas s tým, že na stretnutie nepozvali náboženských vodcov z Nadžafu, ktorý je centrom šiítskeho islamu.
Napriek účasti najsilnejšej šiítskej frakcie nebolo zastúpenie irackej elity kompletné - chýbali zástupcovia dvoch hlavných kurdských frakcií a podľa agentúr sa na stretnutí nezúčastnil ani šéf Irackého národného kongresu Ahmed Šalabí. Tohto protežanta washingtonskej administratívy čoraz častejšie spochybňujú ostatní irackí lídri a aj samotní Američania.
Kurdi do Bagdadu neprišli pre logistické problémy, ktoré napokon sprevádzali celú schôdzku. Rokovanie sa začalo o dve hodiny po zamýšľanom začiatku, mnohí delegáti sa len s ťažkosťami predierali cez americké kordóny a mnohým oznámenie o stretnutí doručili príliš neskoro.
Zmätky, ktoré stretnutie sprevádzali a aj skutočnosť, že naň prišli asi len dve tretiny pozvaných, pozorovatelia označujú za zlyhávanie komunikácie medzi „novými“ Iračanmi navzájom a tiež za dôsledok nedostatočnej iracko-americkej koordinácie.
Na to, aby sa začalo hovoriť o konkrétnych veciach, treba čas a trpezlivosť na oboch stranách. Musí tiež existovať aspoň základná zhoda na forme dočasnej správe Iraku a na menách, ktoré by ju reprezentovali. Tá zatiaľ neexistuje ani v Bagdade, ani vo Washingtone.
