Ignacio, zakladateľ jezuitského rádu, zomrel pred 445 rokmi – 31. júla 1556 v Ríme.

Iňigo López de Recalde Oňaz y Loyola sa narodil v roku 1491 na rodinnom zámku Loyola v baskickej provincii Guipúzcoa. O rok neskôr Španieli pod vedením Krištofa Kolumba zorganizovali prvú výpravnú cestu do Ameriky. Katolícki králi dobyli posledné arabské mesto – Granadu. Machiavelli mal 22 rokov, Martin Luther 8, Leonardo da Vinci 39 a Kopernik 13. Stredoveku pomaly odzváňalo. Boli to totiž časy zmien, objavov a vynálezov.

Bol najmladším synom bohatej šľachtickej rodiny. Krátko po narodení mu zomrela matka, výchova stratila „ženský prvok“, a vari preto ho spočiatku viac lákala vojenská kariéra. Už v roku 1517 sa stal rytierom v službách „bohatého strýčka“ – navarrského vicekráľa Antonia Manriqueho de Lara. Dostal prezývku Ohňový kapitán. Verný svojmu baskickému pôvodu vynikal odvahou a vytrvalosťou. Ako mladý vojak sa nevyhýbal súbojom o česť mladých dám.

V tom čase však hlavné mesto Navarrského kráľovstva – Pamplonu – napadli francúzske vojská. „20. mája Roku Pána 1521 sme bránili hrady pamplonské, ktoré obkľúčili vojská francúzskej koruny. Trafila ma strela z dela. Zranila mi končatinu ľavú a zohavila pravú,“ spomína budúci svätec vo svojom životopise. Jeho vojaci sa museli vzdať a mladého Ignacia previezli do Loyoly, kde dostal posledné pomazanie. Chirurgom sa však na vtedajšie pomery podaril úctyhodný výkon. Odvážneho rytiera vyliečili, do konca života mal však jednu nohu kratšiu. Strávil dlhé obdobie v posteli. Veľa čítal, a keď už v hradnej knižnici nezostal žiaden dobrodružný román, začal čítať náboženskú literatúru.

Zvolil si cestu štúdia a potulovania. Žil v kláštoroch v Španielsku a vo Francúzsku. V tom čase napísal Duchovné cvičenia“, ktoré Vatikán doteraz odporúča svojim veriacim. V Paríži v dominikánskom kláštore študoval teológiu a práve tam so skupinkou študentov založil jadro budúceho jezuitského rádu. Odcestoval do Ríma, aby „verne slúžil Kristovmu vikárovi“, teda pápežovi. V azda jednom z najkrajších katolíckych kostolov – Santa Maria Maggiore – odslúžil svoju prvú omšu. Pápež spočiatku nehodlal skupinu okolo Ignacia z Loyoly uznať za náboženský rád. Ich popularita však rástla. Až 27. septembra 1540 pápež Pavol III. v bule Regimini militantis ecclessia uznal Spoločnosť Ježišovu za náboženský rád.

Vo svojom životopise sa Ignacio z Loyoly označuje za pútnika „prahnúceho po vzdelaní“. Vo svojom ráde preto spojil všetky nadobudnuté vlastnosti – vojenskú vytrvalosť a túžbu po vzdelaní. Jezuitskému rádu vštepil povinnosť šíriť po celom svete katolícku vieru a bezpodmienečnú poslušnosť pápežstvu.

Spoločnosť Ježišova sa pod jeho vedením rýchlo rozvíjala. Už krátko pred Ignaciovou smrťou mal rád 1000 členov rozdelených do 12 administratívnych jednotiek – provincií. Tri z nich boli v Taliansku a rovnaký počet v Španielsku, dve v Nemecku, po jednej vo Francúzsku a v Portugalsku. Dve provincie mali aj za morom – v Indii a Brazílii. Ignacio z Loyoly sa osobitne venoval Nemecku a Indii. Neskôr rozmiestnil misionárov aj v oblasti dnešného Konga a Etiópie. Štátom jezuitského rádu sa však stal Paraguaj. Vytvorili ho 9. februára 1604, a to ako prvý i posledný jezuitský štát na svete.

Ignacio zomrel vo veku 65 rokov v Ríme. Zomrel v čase, keď začínala vrcholiť protikatolícka reformácia. Pápež Pavol V. ho v roku 1609 blahoslavil a Gregor XV. ho o jedenásť rokov neskôr kanonizoval. V súčasnosti majú jezuiti okolo 22-tisíc členov v 113 krajinách na piatich kontinentoch. Teda najväčší počet misionárov spomedzi všetkých náboženských rádov.

JURAJ TOMAGA

Zajtra – Hudobná stanica MTV