Ján Lašák pri vlaňajšom triumfálnom návrate z majstrovstiev sveta do Bratislavy.
FOTO TASR - ŠTEFAN PUŠKÁŠ
V helsinskom hoteli Holiday Inn je už zabývaná stabilná brankárska dvojica, ktorá si za roky spolupráce v slovenskej hokejovej reprezentácii vypestovala vzácny vzťah. Bratský. Tak ho bez pátosu vystihol JÁN LAŠÁK. Je slávnejší ako Rastislav Staňa, ale dobre si uvedomuje, aký podiel má na tom jeho partner, a ochotne si s ním vymení úlohu. Ani po ďalšom roku v zámorí 24-ročný rodák zo Zvolena nestratil nič zo svojho širokého úsmevu. V jeho lapačke i vo vetách pribudli len cenné skúsenosti.
Hoci ostanete navždy zapísaný medzi hlavnými strojcami bronzovej medaily na šampionáte dvadsiatok vo Winnipegu 1999, striebra v Petrohrade 2000 i vlaňajšieho zlata v Göteborgu, rovnako ako predtým nevstupujete do svetového šampionátu v pozícii jednotky. Ako to vnímate?
„Aj vo Fínsku ako dvojka-trojka. Miesto v bránke si musím vychytať sám. Ak sa mi to nepodarí, tak bude mojou úlohou všemožne povzbudzovať mužstvo a podporovať kolegov v bránke. Pred rokom som dostal dva góly, ktoré som dostať nemal, no cítil som, že sa dostávam do formy a tréner i mužstvo ma podržali.“
Tréneri sa rozhodli, že v prvom zápase proti Ukrajine ešte nepôjdete do výstroja, ostanete trojkou. Ako ste to zobrali?
„Som profesionál, keby ma poslali do bránky, musel by som si zastať miesto. Je mi však jasné, že potrebujem tri-štyri dni aby som sa zžil s európskymi rozmermi a novým prostredím. Videl som to na prvom tréningu, keď som dostal gól a myslel som si, že som mal priestor pokrytý.“
Ste istou výnimkou, väčšine brankárov vyhovuje výsadné postavenie jednotky. Niektorí sú od toho takmer psychicky závislí. Vy?
„Považujem za veľmi múdre, keď tréneri rotujú gólmanov a majú pripravené dve-tri možnosti. Taký náročný turnaj, akým sú majstrovstvá sveta, ťažko zvládne vo vyrovnanej forme jednotlivec.“
Vo Fínsku sme začali ako obhajcovia titulu, neobávate sa vysokých očakávaní slovenských fanúšikov?
„Strach nemám. Ľudia si musia dobre pamätať, že vlani mi pomohla veľká dávka šťastia. Cítil som sa dobre, dostal som sa do pohody. Chlapci predo mnou hrali vynikajúco. Tvrdé strely som vyrazil a obrancovia puk pohotovo poslali do bezpečia. A keď bolo treba, stálo pri mne veľké šťastie. Všetko teda dokopy optimálne zapadalo ako veľké puzzle a bolo z toho zlato. Nebojím sa toho, čo príde, pripravený som na všetko.“
Pozreli ste si počas sezóny v zámorí obrázky svojich veľkých göteborských zákrokov?
„Priznám sa, že keď mi bolo najťažšie, siahol som po DVD či fotkách z majstrovstiev. Načerpal som novú energiu. Keď som si znovu prezeral tie zákroky, nesústreďoval som sa na to, čo som chytil, ale ako som to chytil. Počas kríz som tam našiel dobré odpovede na množstvo brankárskych otázok. Pomohlo mi to najmä pred play off v Milwaukee, na ktoré som sa pripravil o triedu lepšie, ako som chytal v základnej časti..“
Kedy ste mali najťažšie chvíle v uplynulej sezóne?
„Na farme v Milwaukee som začal veľmi dobre. Hoci som mal titul majstra, bol som realista, vedel som, že v prvom tíme v Nashville nebude pre mňa miesto. Povedali mi, že v Milwaukee odchytám asi šesťdesiat zápasov. Potom ma vytiahli hore do Nashvillu. Tvrdo som drel, no môj hokejový život sa zmenil len na tréningy a posilňovňu. Chýbala mi radosť a zápasový adrenalín. Išiel som dolu psychicky. Mojou chybou trošku je, že keď sa vyhrá, teším sa možno intenzívnejšie ako ostatní, ale keď sa prehrá, zvyknem si prihodiť viac viny, ako sa možno stalo.“
Poslali vás späť do Milwaukee. Ako ste to zvládli?
„Z jednej strany som si v Nashville vydobyl na tréningoch rešpekt, no po návrate do Milwaukee som nebol so sebou spokojný. Dostával som často zbytočné góly, ktoré, žiaľ, bývali dôležité. Vtedy mi spomínané retro do Göteborgu naozaj pomohlo. Našťastie, v play off som bol už v oveľa lepšej forme.“
V českom tíme je váš konkurent z Nashvillu Tomáš Vokoun. On tiež čakal pomerne dlho na post jednotky. Môže byť jeho príklad motiváciou pre vás?
„Presne tak to cítim. Tomáša trochu posunulo, že Mike Durham bol často zranený. Vokoun je úžasný bojovník, môže chytať aj so zlomenou nohou. Navyše je skvelý človek a práve on mi v zámorí veľmi pomáha.“
Máte už manželku s trištvrteročným synom Jankom doma v Budči pri Zvolene?
„Nie, do deviateho mája ostanú v New Yorku.“
Našli ste k nim z Fínska komunikačný kanál?
„Zatiaľ nie. Chcel som poslať pár mailov, no keď som na fínskej klávesnici pol hodiny nedokázal nájsť zavináč, vzdal som to. Vyskúšal som všetko možné.“
Čo ste stihli počas krátkej návštevy na Slovensku?
„Stráviť pekný čas v kruhu rodiny. Potešila ma návšteva sestry s deťmi. Tých pár hodín mi veľmi pomohlo.“
Ako zvládate rolu otca?
„Možno aj otázka pre manželku. V pohode Janka prebalím, urobím mu mlieko, viackrát už bol so mnou aj v hokejovej kabíne.“
V zámorí už máte rodinné zázemie. Pomáha vám ako brankárovi?
„Určite je to iné ako osamotený v začiatkoch. Keď som po ťažkom zápase podišiel k detskej postieľke, uvedomil som si, že v živote sú aj dôležitejšie veci ako zabrániť gólu. Pri zaspávaní sa mi však znovu vynárali situácie na ľade a bol som skoro tam kde predtým.“
Keď vás povolali z farmy do Nashvillu, museli ste opustiť rodinu. Kruté?
„Veľmi. Narýchlo som sa ocitol v hoteli, chýbali mi zrazu syn, manželka a jej skvelá domáca strava. Ovplyvnilo to moju výkonnosť, lenže to mojich spoluhráčov nemohlo zaujímať. Bol som tam na to, aby som si urobil svoju robotu a keď mi to nešlo, vnútorne som trpel.“
Čo najlepšie zvláda vaša manželka ako kuchárka?
„Všetko, čo si rozkážem. Pred zápasom som si dával najčastejšie pastu s kuraťom. Ak sme nehrali, tak mi ochotne urobila skvelého salmona - rybu - na pare. Ďalej francúzske zemiaky a vlastne všetko na svete.“
Príchod Švehlu a pribúdajúce skúsenosti z NHL Suchého, Majeského, Lintnera, Višňovského signalizujú, že slovenská obrana by mohla byť spoľahlivejšia ako pred rokom a vám ubudne roboty. Súhlasíte?
„Áno. O to dôležitejšie bude, aby sme sa im aj my brankári vyrovnali kvalitou.“
„Pán tréner František Hossa mi telefonoval do Ameriky a povedal, aby som sa čo najskôr pripojil k reprezentácii. Poprosil som ho, že by som sa chcel aspoň na deň pozrieť domov na Slovensko. Vysvetlil som, že pred šampionátom v Petrohrade v roku 2000 som sa na ceste z Ameriky zastavil na necelý deň doma a získali sme striebro. Vlani pred Švédskom tiež a vyšlo to na zlato. Len pred dvoma rokmi som priletel zo zámoria rovno do Nemecka a skončili sme až siedmi.
Tak som dostal povolenie. Nie, nepribalil som si z domu žiadny talizman, len som si zopakoval niektoré veci, ktoré nášmu mužstvu priniesli úspech. A vzal som si svoju reprezentačnú masku so slovenskou vlajkou, čo odpočívala doma v Budči. S tou budem chytať aj vo Fínsku.“
