Ako dosť naivná sa ukazuje predstava európskych lídrov, že keď prenesú debatu o budúcnosti európskeho spoločenstva do novej inštitúcie, šibnutím zázračného prútika všetky spory zmiznú a Konvent o budúcnosti Európskej únie len predloží v koži zviazaný návrh novej Európy.
Pravdepodobne sa to stane, nepôjde však o žiadnu idylu a Európa opäť zažije niekoľko kríz. Môže si však za to sama. Úvaha, že Konvent nie je jej zrkadlom a že v ňom sedia lepší Európania ako v ostatných inštitúciách, je totiž mimoriadne scestná.
Najnovší spor sa vedie o to, či má mať Európa prezidenta. Návrh podporovaný veľkými európskymi štátmi si osvojil aj prezident Konventu Valéry Giscard d‘Estaign a napriek silnému odporu jeho členov ho prezentuje ako oficiálny návrh celého Konventu. Spor zašiel tak ďaleko, že existuje reálna hrozba, že členovia Konventu predložia vlastné alternatívne návrhy.
Vo štvrtok v Konvente padali silné slová, že Giscardova koncepcia je pokusom o vytvorenie európskeho superštátu, ktorý by riadilo politické byro podobné sovietskemu či čínskemu. „Giscardove návrhy prekonali najhroznejšie obavy,“ povedal rakúsky zástupca Johannes Voggenhuber.
Giscard vo svojich návrhoch nahráva skôr veľkým štátom. Prezident by nahradil doterajšie rotujúce predsedníctvo, ktoré nie je ani zďaleka ideálnou formou vedenia únie, ale v zásade rešpektuje filozofiu solidarity a rovnosti veľkých a malých, na ktorej si únia tak zakladá.
Polročné striedanie členských štátov vo vedení únie totiž umožnilo, aby aj najmenší článok európskej reťaze aspoň na čas mohol zasahovať do diania v únii z pozície „vedúceho“.
Po rozšírení únie by predsedníctvo pripadlo na jednotlivé štáty raz za 12,5 roka, čo by už spomínanú európsku filozofiu značne zosmiešnilo. Tak obhajujú svoju víziu prezidenta veľké štáty.
Malé štáty sa obávajú, že zrušením rotujúceho predsedníctva by sa ich vplyv v únii zmenšil a že veľké štáty ako Francúzsko či Nemecko presadia na prezidentský post svojho človeka.
Návrh, aby vznikla funkcia viceprezidenta, ktorý by pochádzal z tzv. malých krajín, je síce ústupkom, ale zároveň ďalším príkladom európskej vášne pre kvóty. Povinné zastúpenie „menšín“ obsahuje aj návrh reformy Európskej komisie, v ktorej by mala zo zákona sedieť jedna žena.
S koncepciou európskeho prezidenta nesúhlasí ani Európska komisia. Vytvorenie druhého mocenského centra by ju mohlo ohroziť. V doteraz najhlasnejšom proteste hovorí, že Giscardom predložený návrh naruší rovnováhu európskych inštitúcií.
Nové európske „byro“ by na medzivládnej úrovni dohliadalo na „súdržnosť“ a „kontinuitu“ únie. Niektorí členovia Konventu tvrdia, že by sa tak vytvorilo ďalšie ťažko kontrolovateľné centrum moci.
JANA MIKUŠOVÁ