Brhlík zahniezdil v dutine po ďatľovi. FOTO – AUTOR
Keď sa kroviny a stromy obliekali do bieleho sviatočného šatu, prepletal som sa po tŕninách na okraji borovicového lesa pod Jazerami. Pod borovicami prášila lieska posledným zlatom. Prikŕčala sa pokorne pod ihličnaté konáre, lebo ešte pred niekoľkými dňami na jej „slížoch“ tancovali čmele. Zriedka býva koncom apríla taký úmorný a sparný deň. Trval od božieho rána až do podvečera.
V tichom bezvetrí visel zlatý lesk, ktorý sa jagavo triasol nad poľnou cestou. Svetlo bolo čisté, i keď jas nebol istý. Už minulý týždeň som v lese vedľa Kopaničiek prichytil brhlíka lesného pri murovaní vletového otvoru v dube do diery, v ktorom vlani hniezdil ďateľ veľký. Tam som došiel. Brhlík si blatom zúžil otvor a začal znášať do dutiny červené šupiny borovicovej kôry.
Spokojný som sa dal na spiatočnú cestu. Prechádzam cez Kopaničky, Zadnú Sekanicu, až do Bobúľova. Na borovici, ktorá stála na okraji dubového lesa som mal zavesenú vtáčiu búdku pre škorce. Aj tu bol vletový otvor zúžený hlinou na vhodný priemer pre brhlíka. Vyštveral som sa hore, v búdke boli v šupinách kôry z borovice zahrabané dve vajíčka.
Brhlík lesný si hniezdo nevije, do dutiny navláči množstvo šupín kôry a do prostriedku znáša vajíčka. Na nich sa striedajú samček so samičkou. Vajec býva až desať. Ich zahrievanie trvá asi pätnásť dní.
Dve vajíčka, ktoré som našiel v hniezde, boli len začiatkom znášania. Ako som schádzal z borovice, doposiaľ tichý vzduch sa odrazu silno rozhýbal. Stromy začali hroziť vetvami. Veľké oblaky leteli cez pole oblohy a začali padať kvapky. Ako besné cupotali na suché listy duba zimného. Vysvitlo, že to neboli kvapky, ale krúpy. Len strieška starého krmelca pre srnčiu zver ma zachránila od silného lejaku, ktorý potom polhodinu cupotal Bobúľovým lesom.
Koncom mája toho roku k nám prišiel spisovateľ – prírodovedec Jozef Ponec. Do spracovávanej knižky potreboval doplniť poznatky o vtákoch a tiež niečo odfotografovať. Fotil žltochvosty v našom dvore, hľadali sme kôrovníky a spomenul aj brhlíka. Vtedy som si spomenul na dutinu v dube pod Kopaničkami. Tak sme sa tam vypravili.
Brhlík lesný, samec aj samička, pekné modrasté vtáčiky s čiernym pásikom cez oko a sluchy a žltkavohnedou spodinou tela, už vo vymurovanej dutine kŕmili mláďatá. Môj priateľ hneď rozostavil statív, upevnil naň flexaret s diaľkovou spúšťou natiahol drôty ovládača asi tridsať metrov od príbytku brhlíka. My sme sa skryli pod zakrpatený dub. Flexaret striehol asi meter pred dutinou. Brhlík si na prístroj pred hniezdom rýchlo zvykol a obaja rodičia nosili mláďatám hmyz vo všetkých štádiách vývoja. Vyťahovali ho zo špár kôry stromov, liezli po kmeni šikovne – aj dolu hlavou, pričom nohy nekládli vedľa seba, ale za sebou.
Tak sme z rodinky brhlíka lesného obaja urobili viacero záberov a spisovateľ si pripísal nové poznatky z biológie hniezdenia tohto operenca.
IVAN KŇAZE
