Anna síce nemôže svojim deťom navariť, okúpať ich, uložiť do postele, môže im však poskytnúť lásku.
Tridsaťsedemročná Anna Bôbová z Novej Dediny neďaleko Levíc je pripútaná na invalidný vozík. V desiatich rokoch sa u zdravého dievčaťa začali prejavovať príznaky neznámeho ochorenia. Po dlhých vyšetreniach prišiel neúprosný ortieľ. Anna trpela svalovou dystrofiou. Závažným nervovosvalovým ochorením, ktoré človeka vo väčšine prípadov pripúta na invalidný vozík. Bolo to tak aj v jej prípade.
Okrem nôh jej postupne vypovedávajú aj ruky. Anna už aj ranné česanie a umývanie zvládne len s námahou. Napriek svojmu zdravotnému stavu sa rozhodla priviesť na svet deti. Na vozíčku vynosila dnes štvorročnú Marienku a dvojročného Paľka. Rozhodla sa bojovať. Nad reakciami niektorých ľudí z obce, sa iba pousmiala.
Osudný drep
„Mala som desať rokov a ničím som sa nelíšila od rovesníčok,“ spomína si Anna. „Až kým neprišiel ten osudný drep. Keď som si raz kľakla, nedokázala som sa zdvihnúť.“
Učitelia si mysleli, že simuluje, lekári hľadali príčinu. Tvrdili, že to môže byť pruh, ten ju ťahá dolu. Ale pruh sa nepotvrdil. Nasledovali ďalšie zložité vyšetrenia. Aj u lekára sa z drepu zdvihla až s jeho pomocou. Vtedy prvýkrát počula, ako lekár hovorí mame: „Šetrite sa, dcérka vás bude potrebovať.“
„Detským rozumom som nepochopila, o čo ide. Chodilo sa mi ešte dobre, problém mi robil iba ten hlúpy drep,“ spomína Anna.
Choroba sa prejavovala postupne. Na základnej škole chodila ešte sama, no v Bratislave na Mokrohájskej, kde sa učila za krajčírku, sa už musela pri chôdzi niekoho pridŕžať. Skončila školu a začala pracovať ako šička v Leviciach. Ruky poslúchali čoraz menej, prácu musela nechať.
Vtedy jej veľmi pomáhala staršia sestra, najbližší dôverník. Najväčšiu ranu od života Anna utrpela, keď sestra náhle zomrela. A ani nie rok po nej otec.
„Bolo to najhoršie obdobie v mojom živote. Zanevrela som na svet a na ľudí.“ Prestala chodiť von, vypla televízor, rádio. Celé dni trávila úvahami o zbytočnosti života. Trvalo to dva roky.
Láska, svadba, deti
Bezvýchodiskovú situáciu vyriešila láska. Na stretnutí katolíckej mládeže sa Anna zoznámila s Pavlom z Horehronia. Zdravým, mladým a príťažlivým mužom. O nejaký čas ju požiadal o ruku.
„Váhala som. Dokonca som ho odhovárala, moje ochorenie je ťažké a nevyspytateľné. Vedel, že bude musieť ťahať všetko sám a ešte sa aj starať o mňa.“
Hoci Pavol dobre vedel, do čoho ide, nedal sa odradiť. Vzali sa.
Myšlienky mať deti sa Anna spočiatku obávala. „Raz som sa pýtala Paľka, čo urobíme, ak bude dieťatko tiež choré. Povedal mi, že ho vychováme tak, ako mňa vychovali moji rodičia.“
Keď Anna otehotnela, jej neurologička uvažovala o prerušení tehotenstva. Ona sa rozhodla inak.
„Veľmi sme po dieťati túžili. Cítila som sa vcelku dobre, aj keď sme počas tehotenstva chodili na rôzne vyšetrenia. Genetické, odber plodovej vody a podobne. Nemala som veľké bruško, takže ma na vozíku ani nemalo čo tlačiť. Ak ma predsa bolela chrbtica, pretrpela som to. Na bolesť som zvyknutá.“
V siedmom mesiaci tehotenstva dostala Anna silnú chrípku s vysokou horúčkou a kašľom. Dlhé nočné hodiny presedela na posteli a modlila sa. Chrípka zrejme urýchlila pôrod. V Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici nakoniec porodila dievčatko. Marienka vážila iba 1,17 kila a okamžite putovala do inkubátora.
„Najkrajší deň v mojom živote bol, keď sme si Marienku po troch mesiacoch mohli odviezť domov. To už vážila viac ako dve a pol kila.“
O dva roky prišiel na svet Paľko, tentoraz bez komplikácií. Radosť z detí kalí Anne iba strach, aby sa choroba nepreniesla aj na ne. Doterajšie vyšetrenia však nič podobné neukázali.
Dcéra-záchrankyňa
Anna si občas pripomenie chvíľu, keď jej Marienka pred dvoma rokmi zachránila život. Mala vtedy iba dva roky. „Boli sme samy v izbe, keď sa mi vyvrátila hlava dozadu. Pri tomto ochorení je totiž postihnuté svalstvo rôznych partií tela, vrátane krčných svalov. Začala som sa dusiť, nemohla som kričať. Hlavu naspäť si sama vrátiť nedokážem. Muž bol vo vedľajšej izbe. Búchala som vozíkom do steny, ale nepočul. Marienka inštinktívne vycítila, že je zle, začala sa driapať ku mne na vozík. Pudovo mi ťahala hlavu dopredu, až sa jej podarilo dostať ju na svoje miesto.“
Manželia bývajú spolu s Anninou matkou v typickom dedinskom dome s dlhým dvorom, za ktorým je rozľahlá záhrada. Všetku robotu okolo domu ťahá Pavol so svokrou, s deťmi a prácami doma im chodí vypomôcť asistentka. Suseda z blízkeho domu, ktorú si Anna sama vybrala. Pavol by si chcel pri dome otvoriť drevársku dielničku, aby bol blízko rodine a zarobil nejakú korunu.
Anna si uvedomuje, že sama mu veľmi nepomôže. Ochabnutými rukami nedokáže navariť, upratať, okúpať deti, uložiť ich do postele. Jediné, čo im môže poskytnúť, je láska.
Počas nášho rozhovoru Paľko spadol a udrel si koleno. Dovolil síce, aby sme ho zdvihli, ale po útechu utekal k mame. Dobre naučeným pohybom vyliezol na vozík a s plačom sa k nej pritúlil.
FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
