FOTO – Veronika Janušková
Možno v tom tlaku, v ktorom sme pred niekoľkými rokmi žili, človek vyprodukoval lepšie veci. Lenže, potreba zvoľniť zrejme vždy príde - ozve sa telesná aj duševná schránka, špajza v hlave si nástojčivejšie pýta mnohé dokúpiť. Nevravím, že nič nerobím, ale oproti minulosti si niekedy pripadám ako kaviarenský povaľač.“
To všetko však neznamená, že by sa sociológ, humorista a moderátor STANO RADIČ prestal zaujímať o politiku a dianie na Slovensku a že by naň nemal názor.
V poslednom čase vás akosi nevidieť, nepočuť. Čo vlastne robíte?
,,V TV Markíza som raz týždenne v Sedem s. r. o., v Rádiu Expres mám raz za týždeň Úschovňu a už asi tri roky chodíme s Paľom Schwarzom po celom Slovensku s programom Partia. Ide o pódiovú talk show, v ktorej vždy predstavíme dvoch známych hostí - tento priamy kontakt s publikom je vždy veľmi príjemný. Vlani v decembri mala v divadle West premiéru moja hra Cirkus homo sapiens a teraz pomaly zbieram sily na ďalšiu.“
Nie je vám ľúto čias, keď ste sa v médiách vyskytovali takmer denne?
,,Nostalgiou po tomto výskyte netrpím, rád sa ho vzdám výmenou za väčší pokoj. Nedávno minulá doba nás riadne motivovala a aj sme si počas nej svoje - v dobrom i zlom - odskákali. A azda sme naším pohľadom na politiku a politikov aj k niečomu pozitívnemu prispeli. Lenže, zároveň sme nemali kedy normálne žiť. Aj keď som chcel ísť s kamarátmi na pivo, musel som sa najskôr pozrieť do diára a tam ma zasa len čakala debata o politike.“
V Sedem s. r. o. sa však jej kritickému hodnoteniu nevyhýbate.
,,Na glosovaní súčasnosti je táto relácia postavená. Ale raz týždenne stačí. Myslím si, že je načase venovať sa aj širším, prepytujem, nadčasovejším témam. Hoci istým spôsobom stále spojeným s politikou. Bez toho to už u mňa asi nejde.“
Aké témy máte na mysli?
,,Napríklad moja posledná hra je paralelou medzi cirkusom a životom. Zdalo sa mi totiž vhodné dať dokopy oba tieto svety. Svet kašírovaného cirkusu a nášho vlastného predstierania svetovosti, obrovských cieľov, z ktorých stále vykukuje slama, provincionálnosť. Pretože taká je naša spoločnosť, v ktorej sa vzťahy a prostredie kultivujú nesmierne pomaly.“
Čo vás na nej teraz trápi najviac?
,,To, ako sa aj nová garnitúra ťažko vyrovnáva s pokušeniami moci. To je pre mňa veľmi nepríjemné poznanie. Iste, ani po posledných voľbách som nečakal zbor anjelov, ani chór ľudí, ktorým pôjde len a len o občana. Aj tak však mám pocit, že ich uvedomenie si zodpovednosti za krajinu by malo byť podstatne vyššie. Aby vedeli ustáť slávu, bohatstvo a moc.“
Kde vidíte riešenite?
„Liečenie a riešenie spočíva v tom, že sa sami musíme vidieť v správnej, teda nie v nadživotnej veľkosti. U nás má plno ľudí pocit, že sedia aspoň o dve priečky nižšie, ako by si zaslúžili. No a keďže sa za posledných trinásť rokov vyskytlo dosť príkladov, že ktokoľvek mohol byť čímkoľvek, narobilo to v ich myslení paseku. Preto treba, aby sme sa všetci naučili vidieť samých seba objektívne a vedeli si povedať áno, toto viem, na toto nestačím, a nie to najskôr skúšať v praxi a narobiť pritom plno nepríjemností všetkým okolo. Lebo až keď ľudia posúdia svoj život, snaženie, príde k potrebnej zmene. Oni sami získajú aj viac pokoja a začnú si viac vážiť to, čo robia. A je tu ešte jedna podmienka. Aby aj tí hore konečne začali vykazovať známky potrebnej odbornosti a dávali dôkazy, že stoja na správnom bode rebríčka. Existuje však aj ďalší problém. Myslím na odborníkov, ktorí sa naraz pokojne spreneveria svojej profesii a začnú tárať a kopať za stranícke mančafty či lobistické kamarátšafty. Akoby kvôli ich farbám stratili stavovskú česť, ktorú mali a ktorej posilnenie by tiež vyriešilo veľa problémov.“
Na také niečo však treba silné osobnosti. Je ich u nás dosť?
,,Osobností je dosť, ale sú málo viditeľné, vykazujú málo známok bulvárnosti. Možno ide aj o sebaklam typu: Keď JA rozhodujem o bytí a nebytí Slovenska, mám morálne právo byť aj nemorálny. Je scestné uvažovať, koľko má mať plat sudca, štátny úradník či minister, aby nebral úplatky. To predsa nie je vec výšky platu. Aj keby bral mesačne milión korún, môže si povedať, že Jano má ako podnikateľ ešte o pol milióna viac. Tak ho tiež musím dobehnúť.“
V čom je problém?
„Každý mal poznať svoju cenu, ale aj mieru. Problémom celej transformácie je, že ľudia stratili ‘colštoky‘, ktorými predtým pomeriavali svoj život, a nové zatiaľ v hypermarketoch nedostať. Čiže, na každom z nás je, aby si svoj meter zhotovil sám a podľa neho i zhodnotil, či je so životom spokojný, či ho považuje za dosť plný, šťastný.“
Myslíte si, že je to také ľahké?
,,Nie je to ľahké najmä pre staršiu generáciu, ktorá bola zvyknutá, že jej miery niekto diktoval zhora. A časť z nej hľadá vodcu ešte dnes. Našťastie, mladí sú už celkom iní. Vidieť to na všetkom. Na ich vkuse, názoroch, správaní sa. A keď ich celkom nezmagoríme, nezblbneme médiami a pakultúrou, vkladám do nich veľké nádeje. Ale to je tiež na nás, rodičoch, aby sme im pomohli. Lebo nič viac netreba. Iba nepodľahnúť každej novej vlne akože módnych trendov, názorov. Občas zastať, porozmýšľať a vrátiť sa k tomu, čo mali naši starí otcovia. K obyčajnému zdravému sedliackemu rozumu. Ono totiž robí divy, keď aj pri najzložitejších koalično-opozičných vzťahoch, ktoré v médiách vyzerajú ako nečitateľná fatálna motanica, použijete práve takýto rozum. A naraz vidíte, že všetko je len niekoho hra, na ktorú máte ako občan naletieť.“
Hry však pokračujú a mnohí ľudia sú z nich už otrávení. Patríte k nim?
,,Možno v istej momentálnej situácii. Určite by som však ani jeden deň tohto ‘chaosu‘ nevymenil za ‘pokoj‘ pred novembrom 1989. To je totiž jedna z mála výhod nás, ktorí sme vtedy žili a ešte nestratili pamäť a rozum. Že si vieme veľmi dobre predstaviť, ako sme boli denne ponižovaní. To už ustúpilo, alebo sa aspoň zmiernilo. Ja som tomu hovoril nepohodlný život. Ráno ste sa zobudili a už prišli problémy. Narodili ste sa a už ste porušili nejaký zákon. Neboli jasle, škôlka, stále niečo nebolo.“
Takže napriek všetkému ste optimista?
,,Z hľadiska dlhodobého vývoja Slovenska určite áno. Preto ani zbytočne nenafukujem každú krivdu, ktorá sa mi stane. Viacerí mi už aj povedali, že keď sa tak málo sťažujem, zrejme neviem, čo sú skutočné problémy. Ja však nefňukám, tie hlavné dôvody na fňukanie pre mňa už pominuli. Vďaka našim konfliktom s mocou sme si totiž už odskúšali rôzne duely. S mocou komunistickou aj s porevolučnou, s mečiarovskou a aj so súčasnou. Ja sa však, našťastie, viem rýchlo otriasť, zahodiť zlé za hlavu a radšej sa usilujem dívať na seba či dobu s istým nadhľadom.“
Keby takých ľudí bolo viac, asi by na Slovensku nebola „blbá“ nálada.
„Iste však nie som sám. Pozrite sa. Prečo u nás ešte nevznikli skutočné sociálne nepokoje? Nechcem ich privolávať, ale keď mi je skutočne neznesiteľne, azda sa ozvem. Buchnem do stola, alebo zatarasím diaľnicu. Všimnite si však tých odborárskych komikov, ktorí iba predstierajú triedny boj a stále k čomusi podnecujú. Že sa k nim ľudia masovo nepridávajú, nie je iba zo strachu o prácu. Asi v sebe ešte nemajú ten vnútorný pretlak, že jednoducho musia. Ešte stále sa im toľkým nedarí tak zle, ako im iní chcú nahovoriť. Keď však niečo také poviem, buď si pripadám ako trápny agitátor, alebo sa od ľudí dozviem, že mne sa v tej Bratislave žije, ale skús u nás. Nevravím, že nemajú svoju pravdu, ale aj tak mám pocit, že fňukania je na Slovensku viac, než treba a že ho často ani nemyslíme celkom vážne. Ako nemyslíme celkom vážne svet, ktorý máme a ktorý sme si na Slovensku zorganizovali.“
Ako to, nie vážne?
,,Vezmite si hoci sľuby, zmluvy a dohovory. Ako u nás pomaly každý a bez problémov poruší ktorýkoľvek z nich. Nemyslím iba na predvolebné. Hocijaké. Zavoláte si remeselníka, dohodnete si termín, sumu často trikrát väčšiu, než si zaslúži, a on nepríde. Mne takto jeden neprišiel dva týždne. A keď som ho konečne zohnal, povedal mi, že musel ísť na poľovačku. Potom však bude v krčme kritizovať, koľko platí daní a koľko my, umelci, humoristi, zarábame. Keby som však ja neprišiel na vystúpenie, bol by som zvedavý, ako by sa tváril. A tak by som mohol pokračovať. Jedno hovoríme a druhé konáme. Veď čo sa nám už môže stať? Veď všetci sú ako my. A bohužiaľ, často je to aj pravda.“
Čo s tým?
,,Jediným riešením je, že sa musí masovo a celospoločensky rozmôcť pocit, že svinstvo sa dlhodobo nevypláca. Našťastie, v poslednom čase sa mi zdá, že prvé kroky sa urobili, a dnes sú už v base ľudia, ktorí si to kedysi ani nevedeli predstaviť.“
Ale k ich právoplatnému odsúdeniu ešte vedie dlhá cesta.
,,Skôr ide o otázku času. A keď sa niečo také udeje viackrát a práve veľkým rybám, potom si aj menšie potenciálne šupináče povedia: Ej, tu radšej uberiem. Lebo už spoznajú, že im na všetko nebudú stačiť známosti s vládou, poslancami, stranami, že nie všetko vybavia úplatkami, ohováraním a vydieraním“.
Lenže my sa už teraz chystáme vstúpiť do EÚ, kde sa tieto javy síce tiež objavujú, ale sú aj veľmi prísne a celospoločensky odsudzované.
,,Máte pravdu. To ešte bude veľký problém a posledné vyhlásenia predstaviteľov EÚ ukazujú, že si situáciu u nás uvedomujú. Buďme však realisti a povedzme si, že zatiaľ to väčšina našich ľudí nechápe ako prioritu a hľadí na vstup do EÚ najmä z hľadiska zlepšenia svojej životnej úrovne. Čo je síce pochopiteľné, a sčasti aj správne, ale tiež to nebude hneď a pre každého. Jiránek mal asi pred desiatimi rokmi taký kreslený vtip. Manželia sedia v kuchyni a na otázku, čo robia, odpovedajú: Čo by sme robili, čakáme na blahobyt! U nás mnohí rozmýšľajú rovnako. Stále čakajú, či by ten blahobyt aj k nim neprišiel bez práce. A už čoskoro budú veľmi prekvapení, keď uvidia, že nie. Niektorí to zistia bolestne, za cenu straty zamestnania, iní pochopia, o čo ide, a dobrovoľne alebo z donútenia prehodnotia svoje postoje. Nebude to ľahké, pretože pôjde o zmenu celej spoločenskej atmosféry, sociálneho prostredia, kultúrnych a medziľudských vzťahov, ale iná cesta neexistuje. Ba vlastne existuje: Čelom vzad. Na tento pochod sa môžeme opäť vydať pod vedením komunistov.“
Nie ste zo všetkého unavený? Od revolúcie uplynulo trinásť rokov a mnohé problémy stále trvajú, alebo sa iba začínajú riešiť.
,,Unavený a naštvaný by som bol, keby som mal reálne páky, ako všetko riadiť a zariadiť, ale nedarilo by sa mi to. Ale takto som rád, že si môžem povedať svoj názor a či sa s ním niekto stotožní, alebo nie, je jeho vec. Ja inému názor tiež neberiem. Ide mi skôr o to, aby sme sa aspoň občas navzájom počúvali, neviedli debaty s navretými žilami na krku a skúšali sa zamyslieť nad tým, či aj ten druhý nemá aspoň občas pravdu. Lebo pokiaľ budeme prepínať iba na vysielanie vlastnej pravdy, ťažko môžeme počúvať iných. Cesta do zasľúbenej zeme vedie cez obete. Božechráň, aby viedla aj cez mŕtvoly.“
STANO RADIČ (1955) - scenárista, moderátor, kabaretiér. Vyštudoval sociológiu, pracoval v Metodicko-výskumnom kabinete Slovenského rozhlasu, v rokoch 1983-1993 tam pôsobil v redakcii zábavy. Odvtedy je v slobodnom povolaní.
Svoje humoristické práce uverejňoval vo väčšine našich novín a časopisov, ale najznámejší je z rozhlasu (relácia Humorikon, zábavník Apropo plus, v Rádiu Twist s J. Filipom Záložňa, teraz Rádio Expres - Úschovňa) a z televízie (Apropo Tv, Reservé, Kaviareň u Filipa, pre TV Markíza Telecvoking, teraz Sedem s. r. o). Je autorom viacerých rozhlasových komédií, množstva rozhlasových a televíznych scénok a pásiem a piatich divadelných komédií.
