„Každé dieťa, i to, ktoré nie je úplne zdravé, by malo žiť šťastne kdekoľvek, či vo veľkomeste alebo v malej dedinke. To som sa dozvedela na prvom medzinárodnom kongrese na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím. Lektorka mi pri lúčení povedala: prajem vám, aby vaša dcérka navštevovala školu v dedinke, v ktorej žije, aby jej spolužiakmi boli deti, ktoré denne stretáva na ulici, aby nežila v ústraní. Nechcelo sa mi veriť, že je to možné,“ začala rozprávanie Ľudmila Bárliková.

Jej dcérka Milka sa narodila s Downovým syndrómom a keďže mama spočiatku v integráciu neverila, Milka začala skúšobne chodiť do osobitnej školy. Dostala sa však medzi deti zo sociálne zaostalého prostredia a začala ich napodobňovať. Začala používať neslušné výrazy, škriabať sa na nevhodných miestach, sople si utierala do rukáva. Ľudmila Bárliková si spomenula na prednášky z kongresu a rozhodla sa, že skúsi Milku umiestniť na základnej škole v ich obci, v Novej Ľubovni. Po rozhovore s riaditeľom školy, so súhlasom ministerstva školstva a s odporúčaním Úseku včasnej diagnostiky a terapie detí na priamu integráciu začala Milka chodiť do prvej triedy. Počiatočné obavy vymizli a Ľudmila Bárliková zistila, že sa rozhodla správne.

„Učiteľka, ktorá Milku učila v prvej triede, povedala, že tridsať rokov učí a takéto deti nikdy nepatrili na školy. Že to nevie v mysli prijať, že ona tam patrí. Ale že jedno vie – tie deti, ktoré s ňou boli v triede, sú „poznačené“ na celý život – v dobrom zmysle. Vždy budú vedieť prijať človeka s postihnutím a je to úplne iná trieda, aké mala doteraz – v súdržnosti, pomoci. Je to pomoc nielen pre Milku, ale aj pre ostatných spolužiakov,“ hovorí spokojne Milkina mama. Prvý rok dcérke pomáhala tak, že robila v triede pomocnú učiteľku. V druhej a tretej triede už s Milkou pracovala nová učiteľka a štvrtý ročník dokonca zvládla úplne bez pomoci.

„V poslednom čase som mala veľa práce a Milku som trochu zanedbávala, menej sme sa spolu učili. Na zemepise brali oceány a ja som bola veľmi prekvapená, že ich všetky vie vymenovať. Vôbec som to s ňou nebrala, ona len bola v triede. Len tam sedela a počúvala,“ s nadšením pokračuje Ľudmila Bárliková.

Dnes Milka chodí na základnú školu piaty rok. Spolužiaci ju majú radi a pomáhajú jej. To, že je medzi zdravými rovesníkmi, je pre ňu veľkým prínosom. Ako hovorí jej mama, vie reagovať zdravo. „Určite nevie toľko, ako zdravé deti, to sa nedá porovnať. Nepíše krasopisne, ale písať vie. Nenahraditeľný je pre ňu kontakt so zdravými deťmi – Milka má 25 spolužiakov a je to pre ňu ako denná dávka 25-tich liekov zdravého, slušného správania sa a niekedy aj zdravého vystrájania. Má dvadsaťpäť zdravých vzorov, ktoré môže a chce napodobňovať,“ chváli integráciu svojej dcérky Ľudmila Bárliková. „Integrácia má šancu, len je veľmi ťažké tak odrazu premeniť myslenie ľudí, vrátane rodičov. Ale dá sa to. Milka chodí do školy veľmi rada, ráno sa sama oblečie a upraví. Vyberá si oblečenie, ktoré sa jej páči. Aktovku a pomôcky do školy si chystá sama. Chodí do školskej jedálne, naje sa príborom. Popoludní chodí s kamarátkami do knižnice, potom sa hrajú. Vlani v lete sa naučila plávať. Keď preplávala 25-metrový bazén, rozplakala som sa. Dokázala to! Som hrdá na to, čo moja dcérka dokáže a som si vedomá toho, že ak jej pomôžeme, dokáže toho oveľa viac.“

SOŇA REBROVÁ