Keď Jaroslava Blažková emigrovala roku 1969 i s celou rodinou do Kanady, verejne sa o nej a jej diele prestalo hovoriť; patrila medzi tých, čo „sa sami vyradili zo spoločenstva našej literatúry a kultúry“ (z úvodu k Encyklopédii slovenských spisovateľov, 1984). Vymazávať z dejín literatúry je síce ľahšie ako z dejín vôbec, lebo v tých, ak už raz čosi existovalo, ostáva to navždy: treba len falšovať, skresľovať, minimalizovať. Ani v literatúre však nemožno škrtnúť pamäť čitateľskej verejnosti, takže v našom prípade najmä Blažkovej Nylonový mesiac ostal v povedomí ako symbol nonkonformnosti takzvanej generácie 1956. Už menej frekventovane sme si pripomínali jej tvorbu pre deti a mládež, v ktorej tiež patrila k priekopníčkam.
Po zániku totality vyšlo Jaroslave Blažkovej u nás niekoľko reedícií, kde boli publikované i prózy z kanadského exilu a reedované boli aj jej detské knižky, no prvá próza pre deti napísaná v Kanade vychádza až teraz. Je to rozprávka Minka a Pyžaminka (Aspekt, Bratislava 2003), knižka o putovaní dvoch dievčatiek po imaginárnom prírodnom prostredí, kde sa ocitnú na slávnosti strieborných líšok a lišiakov a potom u mesačných víl. Napriek zvieracím postavám nejde však o typickú ezopovskú bájku, hoci isté analógie by sa nájsť dali.
Tento rozprávkový príbeh rámcovala autorka celkom prozaicky: dievčatko Minka sa ráno prebudí v horúčke, matka jej zmeria teplotu, no musí ako lekárka utekať do nemocnice, a tak sa dievčatko ocitne doma samo. Vonku je nevľúdne, do okien šibe jesenný dážď. Minka si smutne spieva o svojom trápení, kavka pri lustri jej hodí brko, ktoré ju vynesie k plafónu, kde sa naraz ukážu dvere a za nimi letná obloha, zelená lúka a dievčatko Pyžaminka.
Začína sa dobrodružstvo v ireálnom svete. Blažková šikovne adaptovala v tejto rozprávke motívy z iných oblastí - líšky majú orchester, dokonca básnika, ba je tu reč aj o ľudských právach (paradoxný je práve v tejto súvislosti výrok jednej starej líšky, že anglická kráľovná je jej rodina „pretože kráľovná matka nosievala na bály okolo pliec moju prababku“). Blažková však ide v prevrstvovaní tradičných motívov ešte ďalej, deštruuje a desémantizuje ich: odkliaty princ v druhej časti nenachádza nevestu - ani jedno z dievčat ho nechce, lebo Minka má v úmysle študovať, Pyžaminka chce byť kaskadérkou, ba nakoniec sa aj princ rozhodne zapísať sa na veterinu, lebo má rád zvieratá.
A tak sa Blažkovej rozprávka mení miestami na travestiu. Nie je ňou napríklad to, že tradičnú živú vodu, po ktorú posielajú líšky Minku s kamarátkou, aby im nepĺzli kožuchy, tu nahrádza šampón Blšiak, ktorý dostať v každej drogérii? Alebo že dievčatká, premenené na líšky, sú vlastne navlečené iba v líščom kostýme na zips? Blažková udržiava ilúziu rozprávky a zároveň ju rozptyľuje, poukazujúc chvíľami na to, že sme v horúčkovitom sne a všetko je výmysel.
Autorka si aj po toľkých rokoch odlúčenia od materinského jazyka zachovala vysokú kultúru slova a vyjadrovania (ešte pozná výraz vtáčatá-holiatka), jej bohatú fantáziu, vtip, zmysel pre farebnosť a pohyb dobre vystihujú ilustrácie Andreja Augustína. JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
