V histórii sa asi najčastejšie spomína povodeň z roku 1813. Očitým svedkom bol mladý František Palacký, ktorý sa vracal peši po prázdninách do „Prešpurka“. Palacký spomína: „Povetrie bolo nevľúdne, daždivé. Na Vláre sa strhol taký náramný príval, že mňa o samote kráčajúceho premočil do niti. Bol som prinútený proti svojej vôli staviť sa v Trenčíne u pána Bakoša, aby som pookrial. A tak podivným uložením božím mi bol zachovaný život. V noci sa tak rozvodnil Váh, že nielen dolné mesto, ale i celé trenčianske údolie potopil, ba celé dediny zboril svojím prúdom. Strašný nárek ľudí, a temné hučanie rieky, ktorá sa o polnoci rozlievala po celom meste, mňa prebudili zo sna k hroznému divadlu. Rieka tiekla dolným mestom mocným prúdom, dom po dome sa borili a tak hrozili záhubou susedom, alebo boli zanesené ďaleko po rieke a na ich miesta boli naplavené domy a mlyny iné. Ľudia, ktorí hneď spočiatku nespoznali nebezpečie, zostali prekvapení v domoch. Všetci vystupovali na strechy domov, keď sa im voda valila na okná. Ja som zatiaľ i s mladým Bakošom vystúpil hore na trenčiansky zámok a tu nové ešte strašnejšie divadlo sa predstavilo mojim očiam. Od hory do hory stálo všetko pod vodou a z tej hroznej potopy len tu a tam niektoré stromy a strechy ešte vynikali v samote. Celé dediny celkom zmizli. Nebolo vidieť ani môjho hostinca pod sihoťami, kde som sa ja podľa prvého plánu cesty práve v tú noc chcel zastaviť na nocľah.“
V čase povodne 1813 bol na Slovensku švédsky lekár a botanik Goran Wahlenberg. V práci „Flora Carpathorum principalium“ hovorí o nepretržitom, 50 hodín trvajúcom daždi. (maj)
