„Celý môj život sa zmenil. Neviem, čo teraz so mnou bude,“ povedal Amar v preplnenej a chaotickej nemocnici Núr. Skoro dva týždne po páde Bagdadu Iračanov každodenne zabíja a mrzačí nevybuchnutá munícia – z veľkej časti trieštivé nálože. Ich používanie kritizujú humanitárne organizácie a označujú ich za mimoriadne kruté a nebezpečné pre civilistov, hlavne deti.
Predseda zboru náčelníkov štábov americkej armády Richard Myers v pondelok povedal, že „nepočul o zraneniach“ spôsobených trieštivými bombami, ale že nemôže povedať, či boli takéto bomby nasadené v rezidenčných oblastiach.
Trieštivé bomby sa rozpadnú ešte vo vzduchu a rozprášia menšie bombičky na širokú plochu. Podľa kritikov mnoho z nich nevybuchne a zostávajú nebezpečné ďalšie mesiace a roky. Hoci existujúce dohovory a konvencie konkrétne trieštivé bomby nezakazujú, kritici tvrdia, že spĺňajú podmienky na zákaz hlavne tým, že pri ich nasadení nie je možné rozlíšiť medzi civilistami a vojakmi.
Už teraz dôkazy ukazujú, že trieštivé bomby použili v husto obývaných oblastiach Bagdadu a ďalších irackých miest. Viac než desať pacientov a členov ich rodín opísalo v rozhovore s Los Angeles Times útoky zodpovedajúce trieštivým bombám.
Hovorili o malých guľatých predmetoch jasných farieb, ktoré deťom pripomínali hračky. Opisovali aj čierne a strieborné valce o čosi menšie než plechovica malinovky.
Irackí i zahraniční lekári opisujú zranenie charakteristické pre trieštivé bombičky: široko roztvorené rany na rukách, hornej časti trupu a na tvári u tých, ktorí ich zdvihli zo zeme, a ťažké poranenia nôh a chodidiel, ktorí na ne stupili.
Žiadna rozsiahla alebo systematická akcia proti nevybuchnutej munícii sa dosiaľ nepodnikla. Niekde ľudia berú veci do svojich rúk: okolo podozrivého predmetu utvoria bariéru z podomácky vyrobených vriec s pieskom a potom otvorom hore vhodia zapálený papier. A potom rýchlo preč.
Najväčšie nebezpečenstvo znamenajú pre deti, ale postihujú aj dospelých. Častejšie mrzačia, než zabíjajú. Lekári tvrdia, že infekcie ich potom často nútia na amputáciu končatín, ktoré by pri rýchlom a účinnom zásahu mohli zachrániť. „Zranenia sú plné špiny a kým sa bombardovalo, trvalo niekoľko dní, než sa k nám ľudia dostali,“ povedal doktor Rijád Zair.
Jedným z pacientov, pre ktorých mohol urobiť len málo, bol päťročný Alí Mustafa Hasan. Pri výbuchu v záhrade svojich rodičov v Bagdade prišiel 14. apríla o obe oči. Keď jeho matka rozprávala, čo sa stalo, Alí plakal. „Vezmite si moje oči,“ ukázala na svoje oči opuchnuté plačom. „Kto sa môže takto pozerať na svoje dieťa a žiť ďalej?“
(čtk/ Los Angeles Times)
