Máte za sebou už viac ako štyridsať divadelných projektov. Ste workoholik?
Príval práce mi pomáha zotavovať sa z každodennosti. Nedramatizoval by som to.
Vaša každodennosť je tak hrozná?
Naopak, veľmi príjemná. Od začiatku ma divadlo napĺňa, nemusel som zatiaľ robiť nič pod tlakom a za všetkým si stojím.
Napriek tomu, nemáte niekedy pocit, že vám niečo uniklo, že ste prepásli nejakú príležitosť?
Určite som žiadnu príležitosť neprepásol! Všetko, čo sa malo stať, sa aj uskutočnilo, a čo nie, tak preto, že sa nemalo. Keď mi niečo uniklo, vždy som neskôr pochopil, prečo. Potvrdzuje sa mi, že tento vyšší princíp skutočne funguje. Kým nie sú určité veci vyzreté a ich vektory sa nemajú stretnúť, tak k ničomu ani nepríde. Týka sa to všetkého, aj osobného života.
To je fatalizmus, nie?
Nemyslím. Fatalizmus je už extrém. Každý si svoj osud do veľkej miery ovplyvňuje sám.
Už na vysokej škole vaša réžia hry Tankreda Dorsta Fernando Krapp mi napísal list vyhrala hlavnú cenu v Karakase. Čím zaujala Venezuelčanov?
To je presná ilustrácia toho, o čo som hovoril. Je to jedno z predstavení, v ktorom sa stretli tí najsprávnejší ľudia na správnom mieste a v správnom čase, a nemohlo sa to stať inokedy a inde. Ak v ňom bola cítiť práve táto energia a celý náš vklad, tak muselo osloviť rovnako v Karakase ako v Búrkovni VŠMU. S ľuďmi, s ktorými som ho postavil, stále udržujem osobný vzťah.
V Bonne videl túto hru aj jej autor. Čo vám povedal?
Tankred Dorst, veľmi charizmatický a príjemný človek, nás videl už v Bratislave a na základe toho nás pozval do Bonnu, kde sme sa stretli pri píležitosti jeho sedemdesiatin. Bol milo potešený tým, ako sme sa k jeho textu postavili.
Uznanie vás povzbudí. A kritika?
Motivuje ma úplne všetko. Kritika by ma motivovala, ak by bola fundovaná a nútila by ma vzdelávať sa. Bohužiaľ, kritika, ktorá sa pestuje na našom teritóriu, je veľmi osobná a lokálna. Vždy ide len o subjektívne hodnotenia, ktoré tvorcov nie sú schopné posunúť ďalej, lebo nie sú dostatočne erudované a neuvažujú v širšom kontexte. Mám rád inteligentnú kritiku a aj keby bola absolútne negatívna, kedykoľvek by som ju prijal.
Po Karakase ste s herečkou Barborou Bobuľovou získali možnosť ísť do Ameriky. V čom vás divadelná škola na Broadwayi sklamala?
Prijali nás do hereckého ateliéru, ktorý ma hneď znechutil svojou stádovitosťou a formálnosťou. Škola sa upriamovala na teoretické a technické veci, pripisoval sa im oveľa väčší význam ako tým nepomenovateľným. O všetkom sa veľmi veľa diskutovalo. Pravdepodobne to však patrí k americkému alebo celkovo západnemu typu výučby.
Ste teda aj hercom?
Ani náhodou. Na to som príliš hanblivý. Aj keď, v súčasnosti pravidelne účinkujem u Bolka Polívku na farme v Olšanoch vo vlastnom kabarete Zase pohoda. Nikto nevedel zahrať postavu, ktorú som si vyformuloval iba v predstave a namiesto napísania som ju skúsil len tak predhrať. Potom mi už ostala. Zhodou okolností hrám slovenského kritika.
Tak si to užívate, však?
Práveže nie, nerád sa vystavujem. Mám pocit neuveriteľnej trápnosti, ale ohlasy sú úplne opačné.
Napísali ste tri hry pre Polívkovo divadlo v Brne. Ako ste sa dostali ku spolupráci s ním?
Spoznal som sa s českým hercom Martinom Trnavským a ten ma oslovil, keď založil voľné herecké zoskupenie Frída, ktorému poskytol prístrešok práve Bolek Polívka. Spolu sme naštudovali prvý autorský projekt Sex, drogy, rock&roll, v ktorom boli naše životné pocity, aké trápia a zožierajú ľudí do tridsiatky. Predstavenie sa stalo v Brne kultovým, s Bolkom sme sa zblížili neskôr osobne aj autorsky a napísali sme spolu dve hry. Variácie na chľast sa už dva roky hrajú, druhú hru pripravujeme spolu s pánom Milanom Lasicom.
Inklinujete k autorskému divadlu a váš dramatický text Hugo Karas získal cenu Radoka ešte počas vašich štúdií. Podarilo sa vám ho neskôr aj zinscenovať?
Režijne som sa k nemu ešte nedostal, hru si však našli v zborníku Slovak contentporary drama mladí herci v anglickom meste Hudsonfield a v roku 2001 ju úspešne uviedli. Pozývali ma, ale ja som mal v tom čase premiéru doma. A ešte ju naštudovali túto sezónu študenti muzikálového herectva v Brne.
Pre Barboru Bobuľovú ste napísali v USA hru v angličtine Hovor mi o vtákoch. Mala úspech. Nezišlo vám na um ostať tam?
Zišlo, samozrejme... Američania majú na to výstižný výraz decision, vyjadruje rozhodnutie v situácii, keď máte len dve možnosti: buď - alebo. Vybral som si možnosť vrátiť sa domov, dokončiť školu. Cítil som, že ma volajú korene. Súkromne by som tam ešte pobudol, ale pracovne ma to prostredie nepresvedčilo.
Pritiahli vás korene... Máte aj dvoch bratov. Čo robia?
Sú odo mňa o dosť starší, rodičom som sa narodil akoby v poslednej chvíli. V mladosti neboli moji bratia ďaleko od umenia, obaja tancovali, dnes robia v odťažitej sfére.
S Barborou ste zažili New York aj ako pouliční muzikanti. Aký ste mali pocit?
Akoby ma zavreli do klietky v zoo! Hral som na obrovskom akordeóne, spievali sme v newyorskom metre slovenské koledy. Bolo to trochu tarantinovské. Pointa je však tá, že sa pri nás zastavovali ľudia, ako sa zastavujú v Ríme pri fontáne De Treville a hádžu do vody peniaze. Hádzali ich aj nám, pekne sme si pred Vianocami zarobili. Občas sa pri nás zastavili Česi a Slováci. Vydržali sme celý týždeň. Obdivujem všetkých pouličných hudobníkov, pretože som to zažil a viem, aké je to ťažké. Bol to zážitok!
Barbora sa úspešne uchytila v Taliansku. Aj vy ste boli v Ríme v divadle Il Vescello. Aké je talianske divadlo?
Pýtali ste sa ma, či mi niečo neuniklo a možno práve táto skúsenosť je z tejto kategórie. Talianske divadlo je na môj vkus veľmi trhové. Odchádzal som odtiaľ trochu sklamaný, pretože inscenácia stroskotala ešte pred premiérou kvôli financiám a prchkosti Talianov. Bol to nonverbálny projekt a hlavná myšlienka tkvela v tom, že jazyk nie je najpodstatnejší, že medzi ľuďmi sú oveľa dôležitejšie veci.
Vyriešili ste teda otázku, čo bolo skôr - jazyk, alebo myslenie...
Podľa mňa je myšlienka silnejšia ako reč.
Vo vaších hrách, ktoré ste naštudovali v Brne, hrajú aj slovenskí herci. Akou rečou hovoria?
Po slovensky. Často odpovedám na otázku, či je české divadlo iné ako slovenské, kacírsky. Hovorím, že o tom nepremýšľam. A myslím to tak, že divadlo je buď dobré, alebo nie. Buď vás zasiahne, alebo obíde. Mojím vnútorným programom je viacjazyčnosť, tá je v poslednom čase takmer v každom predstavení. V Nadsamcovi v Divadle Husa na provázku, kde nehrajú Slováci, som použil francúzštinu a v Pánské jízde u Bolka som nemal slovenského herca, tak som aspoň sám po slovensky nahovoril holuba.
Zaraďujú vás do skupiny mladých slovenských režisérov, ktorí majú spoločné videnie - Martin Čičvák, Patrik Lančarič, Silvester Lavrík... Máte pocit vzájomnej spolupatričnosti?
Spolupatričnosti? V dôslednom zmysle ani nie. Niektoré ich inscenácie boli pre mňa príjemným zážitkom, ale nie sme v žiadnom uzšom vzťahu. Mám skôr pocit spolupatričnosti s tímom ľudí, s ktorým pracujem - so svojimi výtvarníkmi, hercami, dramaturgmi.
Máte blízko k hudobnému divadlu. Pre Novú scénu pripravujete muzikál Vlasy, ktorého Formanova filmová verzia môže diváka podvedome viesť k porovnávaniu. Ako sa tomu chcete vyhnúť?
Porovnávanie mi neprekáža, je prirodzené. Práve Formanov film urobil z tohto muzikálu kultovú záležitosť. To, prečo sú Vlasy aj dnes zaujímavé, je podstatne odlišné od filmovej verzie.
Zasadíte ho do súčasnosti?
Načo? Dielo je tak nadčasové, že jeho navliekanie do uška ihly roku 2003 by bolo násilným.
Za vami je maratón konkurzu, ktorý Nová scéna organizovala v troch veľkých slovenských mestách. Ako hodnotíte výsledok?
Mal som z neho úžasný pocit. Na začiatku som si stanovil úlohu, že "postavím" divadlo, ktoré si nájde syntetických hercov, ľudí schopných vyjadrovať sa spevom, tancom aj slovom. Na mnohých muzikáloch mi prekáža, že sa vyzdvihne jeden sólista, okolo ktorého sa na javisku vytvára atmosféra kolektívom anonymných ľudí. Nie je to fér. Celý ansámbel akoby krompáčmi vykopával základy, na ktorých si potom zopár vyvolených postaví dom. Keďže tímovosť je pre mňa jednym zo základných zmyslov divadelnej tvorby, som na túto tému dosť citlivý. Rád sa obklopujem ľuďmi, ktorí sa nevyhýbajú zodpovednosti, neustále ma provokujú, spochybňujú a vlastne posúvajú.
Našli ste takých syntetických ľudí?
Potvrdilo sa, že nová generácia tu skutočne existuje. Na konkurz prišlo okolo 250 ľudí, medzi ktorými bolo toľko talentov, že vytvorili silnú konkurenciu mediálne známym a skúseným interpretom. Nakoniec zostalo tridsať uchádzačov, ktorí splnili moje predstavy o vnútornej energii, ktorú hľadám, a konečné rozhodovanie bude skutočnou alchýmiou.
Je pozícia režiséra mocenskou?
Nikdy som takto o réžii neuvažoval.
Keď ste naštudovali muzikál Krysař, povedali ste, že sú vám témy nenávisti, zla, osudovej a démonickej lásky blízke. V čom, preboha?
Naozaj ma fascinuje zlo ako téma, jeho životaschopnosť, jeho silná pozícia v dejinách ľudstva a v súčasnosti. Zlo vytrvalo ukazuje, aké je lákavé, aké veľké má pazúry a aké je rafinované, magnetické. V čase, keď som nad tým intenzívne rozmýšľal, som si asi najviac uvedomoval dobro, čo ma obklopuje.
Na čo ste prišli, čím sa dá proti zlu bojovať?
Nikdy nie zlom. Bola by to tá najjednoduchšia cesta, ktorá však plodí ďalšie zlo a človek sa z tohto začarovaného kruhu nemôže dostať von. Určite aj preto tiahnem k ľuďom, ktorí sú vo všetkom schopní nájsť svetlo a sú obdarení vnútornou silou vyrovnávať sa s ťažkými skúsenosťami.
Máte za sebou réžie náročných činoherných titulov ako Na dne, Baal, Krvavá svadba... Všetko sú to veci, ktoré sa takmer paralelne hrali v iných divadlách na Slovensku. Nepoznáte pochybnosť, že všetko už raz bolo vyslovené?
Tú pochybnosť pozná asi každý tvorca, ale napriek tomu s ňou polemizuje. Všetko sa môžeme pokúsiť vysloviť znovu, ale trochu inak. Ako sa dá pozerať na diamant z tisícich strán, aj na jeden text je možné nazerať z rôznych uhlov. Vtedy vírili vo vzduchu práve tieto kozmické témy pre mňa zaujímavé svojou existencialitou, stratenosťou ľudí v extrémnych situáciách. Každý z titulov, ktorý ste spomenuli, obsahoval veľa patologickej osudovosti, zla a vášne, málo lyrickej krásy. Napriek tomu tam bola.
Opakovanie je výhoda divadla. Neláka vás film, v ktorom je všetko definitívne?
Je pravda, že film už dlhší čas vo mne rezonuje a bobtná, kamera ma veľmi priťahuje. Do kina chodím oveľa radšej. Do divadla, okrem toho, ktoré sám vytváram, v poslednom čase takmer vôbec nechodím. Slovom, keď mám voľný večer, skončím v kine.
Vydrží divadlo takúto konkurenciu?
Divadlo vydrží tak dlho, ako vydrží človek. Pravdepodobnosť živého omylu a chyby je veľmi vzrušujúca, tú kino nemá.
Vaším posledným dokončeným projektom bola inscenácia vlastnej hry Medzi nebom a ženou v Budapešti. Režírovali ste partnerský pár - slovenského herca Milana Mikulčíka a maďarskú režisérku Eniko: Eszényiovú. Po februárovej premiére má hra za sebou viac ako tridsať repríz. Písali ste im to na telo?
Ani nie. Napísal som ju síce na základe ich impulzu, ale námet vo mne zrel asi dva roky. Vzťah muža a ženy je pre mňa jednou z vesmírnych tém. V dvanástich obrazoch som sa chcel vo fragmentovej podobe ponoriť do viacerých podôb tohto vzťahu.
Ako ste režírovali slovenského herca, ktorý svoj part hovorí po maďarsky?
Mal som tlmočníka, ktorý bol celých sedem týždňov mojimi ústami. Milan sa naučil celú rolu v maďarčine, čo tak trochu hraničí so zázrakom, pretože po maďarsky nehovorí. Je pre mňa stelesnením absolútnej neuchopiteľnosti, čo je na ňom neuveriteľne príťažlivé. Prekonal v živote veľa problémov a vidím v ňom obrovskú hĺbku a talent.
Po škole ste neostali v Bratislave, ale pokračovali ste za hranice do Brna. Prečo ste na Slovensku len ako hosť?
V Brne som našiel prostredie, ktoré mi vyhovuje ľudsky, môj osobný život je tam naplnený. A domov sa ako hosť vraciam veľmi rád.
Podľahli ste moravskej mentalite? Neláka vás to do Prahy?
Praha by chcela byť inou ako v skutočnosti je. Keď ma láka Svet, viac ho cítim v Budapešti alebo tam, kde nestretávam na každom metri štvorcovom Japonca s fotoaparátom. Mám rád mestá, ktoré sa tak ľahko nevyzliekajú. Považujem sa však za kozmopolitne založeného človeka.
Ak budete takto pracovne pokračovať, čím to celé skončí?
Úplne mi postačí, keď budem sedieť v záhrade s vyloženými nohami. Keby som sa prihlásil do súťaže o najlenivejšieho človeka, dostal by som sa do prvej trojky. Každý deň bojujem s ranným vstávaním, kým sa naštartujem, sú to pre mňa obrovské muky. Najradšej nerobím nič, ale posledných desať rokov sa mi to ešte nestalo.
Kto je to
Dodo Gombár (29) absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU v roku 1998. Ešte na akademickej pôde vytvoril rad úspešných študentských predstavení (Baal, Búrka, Fernando Krapp mi napísal list a i.), ktoré získali hlavné ceny na viacerých študentských divadelných festivaloch a dve medzinárodné ceny za najlepšiu réžiu. Rok študoval na divadelnej škole The Circle in the Square na Brodwayi v New Yorku, neskôr bol umeleckým šéfom v martinskom Divadle SNP, kde vytvoril úspešné inscenácie Gorkého Na dne, alebo Lorcovu Krvavú svadbu. Posledné dva roky sa na voľnej nohe pohybuje medzi Bratislavou a Brnom, kde v divadle Bolka Polívku zrežíroval autorské hry Pánska jízda, Variace na chlast, alebo Sex, drogy, rock&roll a v Divadle Husa na provázku hru podľa knihy Alfreda Jarryho Nadsamec. Bratislavská Nová scéna uvádza v jeho réžii muzikál Krysař a pripravuje Vlasy. Je autorom siedmich divadelných hier, jednu z ktorých - Medzi nebom a ženou - v zime tohto roku zinscenoval v Budapešti. Pochádza zo Smoleníc, žije v Brne, má dvoch starších bratov.
povedali o ňom:
Milan Lasica, divadelník
Gombár bol pred desiatimi rokmi mojím žiakom na VŠMU, zúčastnil sa ako študent réžie spoluautorského semináru, bol veľmi agilný autor a svoje texty aj režíroval. Asistoval mi pri réžii hry Milana Kunderu podľa Denisa Diderota Jakub fatalista a jeho Pán v Štúdiu L&S. V súčasnosti spolu s ním a s Bolkom Polívkom pripravujeme hru, ktorej sme autormi všetci traja. Slovom, s Gombárom som zadobre.
Marek Hollý, scénograf
Je to môj blízky priateľ a zároveň spolupracujeme, čo je výborná kombinácia. Máme podobné javiskové cítenie. Teším sa na každý spoločný projekt. Ovláda schopnosť vyhýbať sa neproduktívnym hystériám, ktoré sa v takomto hektickom športe, ako je divadlo, často vyskytujú.
Elena Flašková, prekladateľka
Dodo Gombár patrí k ľuďom, s ktorými aj napriek dlhšiemu časovému odstupu vždy znovu dokážem nadviazať na náš posledný rozhovor, akoby čas neexistoval. Je to veľmi pozitívny, milý človek a každé stretnutie s ním mi zlepší náladu.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL
