Mám rada túto fotografiu z detských čias. Ešte som na nej bacuľka s jamkou na brade, ktorú mi mama vždy závidela. Keď som bola malinká, mama chodievala do divadla a mňa strážila babička. Mama sa mi však snažila vynahradiť čas, keď sme neboli spolu.
	Rada som sa hrávala doma v záhrade. S obľubou som vyťahovala mamine šaty a otec ma v nich rád fotografoval. Aj toto je jeho práca.
Prázdniny sme často trávili v Bardejovských kúpeľoch. Naši tam chodili na liečenie a ku známym na chatu. Bola tam dobrá partia a my, deti, sme sa hrávali na Indiánov. Napravo je moja staršia sestra Natália s lukom, ja stojím za stromom. Medzi nami je šesťročný rozdiel. Kým ja sa pohybujem v šoubiznise, ona pracuje v poisťovni.
	August 1997. S Ľubom Gregorom a mamou sme nakrúcali inscenáciu Polievočka pre Markízu. Režíroval ju otec. Ako vidíte, bola tam výborná pracovná atmosféra. Také komorné, súkromné nakrúcanie.
V známom londýnskom nahrávacom štúdiu Abbey Road sme doťahovali finálny zvuk na mojom druhom cédečku. Sedím tu s majstrom Chrisom Blairom, ktorý je vo svojom obore veľmi vychytený. Naposledy pripravoval cédečko Stingovi.
	Môj kamarát Jožo Pročko ma oslovil do relácie Je to možné!? Musela som sa obliecť do rytierskeho a neočakávane vtrhnúť na predstavenie v divadle. Vybrali sme nitrianske Divadlo A. Bagara a viete, kto bol najrozčúlenejší? Maroš Kramár!

Ako dieťa ma najviac chválili, že som sa sama prihlásila do ľudovej školy umenia na klavír a na tanec. Nemuseli ma nútiť ani do recitovania.
Ako dieťa ma najviac kritizovali, keď mi nešlo cvičenie na klavíri a ja som doňho začala trieskať. Myslím, že vtedy som dostala aj bitku.
Najväčšie sklamanie z detstva bolo, keď mi ako päťročnej vybrali mandle. Pamätám si, že ma nejaká sestrička držala na kolenách a ja som strašne vrieskala.

Autor: Barbora Laucká / Foto: archív KH